Preskočiť na obsah

Cesta ľavej ruky a cesta pravej ruky – analýza, definícia a etický rozmer

12. máj 2022

Sebastián Jahič

(Autor okrem iného publikoval Thelému Aleistera Crowleyho, Magické eseje I a Satanizmus v 21. storočí.)

Úvod

Každý záujemca o západný ezoterizmus či okultizmus zaiste natrafil na pojmy „cesta ľavej ruky“ a „cesta pravej ruky“, ktoré spravidla slúžia na kategorizáciu dvoch rôznych (či skôr protikladných) prístupov k duchovnu. Pokiaľ je nám známe, neexistuje žiadna exaktná a všeobecne prijímaná definícia cesty pravej alebo ľavej ruky, a to predovšetkým s ohľadom na rôzne významy, ktoré tieto pojmy v priebehu rokov získali. V dôsledku toho je v tejto veci mnoho nejasností a hoci sami sme o tejto téme v minulosti niekoľkokrát skratkovite pojednali, spätne vidíme, že sme možno prispeli k niektorým omylom či predsudkom. Mnohí prívrženci tej či onej cesty predložili mnohé definície tej či onej cesty, čo v konečnom dôsledku viedlo skôr k prezentácií postojov daných jedincov – predovšetkým ich osobných predsudkov a preferencií – než k skutočnej snahe o rozlišovanie na základe objektívnych kritérií. V tejto eseji sa teda pokúsime o definitívne vystihnutie podstatyexaktnú definíciu jednej i druhej cesty. Predložíme teda náš pokus o záväzné riešenie tejto problematiky, ktorý však – ako sa ukáže na konci eseje – nebudeme považovať za všeobecne záväzný. Ak je možné podať nejakú jednoznačnú a záväznú definíciu podstaty jednej i druhej cesty, zdá sa, že to bude musieť spraviť niekto iný než my.

Anglická Wikipédia nám predostiera takúto definíciu opisom:

„V západnom ezoterizme predstavujú pojmy cesta ľavej ruky [Left-Hand Path, ďalej aj v slovenskom texte LHP] a cesta pravej ruky [Right-Hand Path, ďalej aj RHP] dichotómiu dvoch protikladných prístupov k mágii. Túto terminológiu používajú najrôznejšie skupiny venujúce sa okultizmu a ceremoniálnej mágii. Podľa niektorých definícií je LHP totožná so zlovoľnou čiernou mágiou či čiernym šamanizmom, zatiaľ čo RHP je totožná s benevolentnou bielou mágiou. Iní okultisti túto definíciu kritizovali v presvedčení, že dichotómia pravo- a ľavorukej cesty odkazuje iba na rôzne metódy práce a nemusí nutne znamenať dobré či zlé magické skutky. Iní praktici tvrdia, že rozdiel medzi týmito dvoma cestami spočíva v tom, že kým pravoruká vedie k tomu, aby magik stál po boku ‚Boha‘ a slúžil Mu, tá ľavoruká verí v sebazbožštenie a v nesklonenie sa pred nikým.“[1]

Vo všeobecnosti sa stotožňujeme s tvrdením, že pojmy LHP a RHP je možné vztiahnuť nielen na rôzne okultné a ezoterické prúdy, ale aj na vôbec všetky druhy náboženstva a duchovna[2] – hoci takýto postup povedie práve k tomu, že LHP (cesta ľavej ruky) sa stane tou, ktorú je nutné považovať za prinajmenšom „veľmi ojedinelú“, keďže existuje všeobecná zhoda o tom, že väčšina etablovaných náboženstiev kráča cestou pravej ruky.[3]

LHP a RHP sú teda generické pojmy, ktoré je možné vztiahnuť na rôzne, dokonca aj medzi sebou vôbec nesúvisiace fenomény duchovného života.[4] Presne vystihnúť rozdiel medzi nimi je ako pokúšať sa vystihnúť rozdiel medzi pravicou a ľavicou v politike: hoci všetci viac menej vedia, čo tá-ktorá strana zastáva, existuje množstvo ich definícií, neistota o ich „podstate“ (ktorá sa zdá byť menlivá v závislosti od kontextu konkrétnej politickej kultúry), a keď sa niekomu snažíme vysvetliť, o čom tá či oná strana predelu je, musíme ísť spravidla cestou opisu jej prejavov než snahy o vystihnutie jej „podstaty“.

Pri našej snahe o vystihnutie podstaty fenoménov označovaných ako LHP a RHP sa budeme zaoberať výlučne ich chápaním v rámci moderného západného ezoterizmu a okultizmu, hoci

„svoj pôvod majú v indickej tantre, kde cesta pravej ruky (RHP či dakšiňáčára) je vnímaná ako definícia pre tie magické skupiny, ktoré sa držia istých etických kódexov a prijímajú spoločenské konvencie, zatiaľ čo prívrženci cesty ľavej ruky (LHP či vámáčára) si osvojujú opačný prístup, prelamujú tabu a opúšťajú morálne normy“.[5]

V tantrickej tradícii, hoci sme sa jej už v minulosti venovali pri prekladovej práci, sa totiž nepovažujeme za dostatočne zbehlých – predovšetkým čo sa týka jej celkového kontextu v rámci hinduistickej spoločnosti – na to, aby sme sa tu mohli pokúšať o nejaké definitívne závery.

Záverom tohto úvodu je tiež vhodné pojednať o pozícii, z ktorej k tejto téme pristupujeme ako autor. Osobná cesta každého autora má (čo i len nevedomý) vplyv na to, akým spôsobom o téme pojednáva. Všetci máme svoje predsudky, a hoci by sme sa vždy mali pokúšať o objektívny prístup, zároveň by sme si nemali nahovárať, že sme úplnej objektivity naozaj schopní. Autor svoju thelémsku pozíciu (teda tradíciu odvodzujúcu sa od Aleistera Crowleyho) pôvodne považoval za formu cesty ľavej ruky (zdôrazňujúc najmä aspekt „slobody“ a „individualizmu“), neskôr však prijal, že aj thelému je nutné chápať ako cestu pravej ruky, a to nielen podľa možno trochu svojskej definície dotknutých pojmov, ktorú preferoval Aleister Crowley, ale aj v najširšom možnom zmysle. Zvyšok potrebného kontextu pre našu pozíciu sa čitateľ dozvie v tejto eseji.

Obvyklé definície a odlišujúce znaky

Najskôr je vhodné poukázať na symboliku, ktorá sa v mnohých kultúrach spája s pravou a ľavou stranou a ktorá sa v slovenskom kultúrnom kontexte do istej miery stratila. Pravá strana sa totiž v mnohých kultúrach považuje za tú „dobrú“ a ľavá za tú „zlú“, čo sa niekedy vykladá ako pozostatok dávnych čias, keď pravá ruka bola vyhradená na prijímanie potravy, zatiaľ čo ľavá na „hygienické záležitosti“ (predovšetkým očistenie sa po defekácii) – tohto kontextu si je dodnes vedomý napríklad hinduizmus, islam a niektoré africké kultúry.[6] Prídavné meno sinistro v taliančine označuje veci umiestnené na ľavej strane alebo súvisiace s používaním ľavej ruky, zároveň však znamená aj „neblahý, strašidelný, zlovestný, desivý, ponurý“; podvojnosť týchto významov bola vlastná aj latinskému predchodcovi tohto slova, sinister.[7] Zaujímavý je aj rozmer dichotómie politických pojmov „pravica“ a „ľavica“, ktorý vznikol vo Francúzsku v období po roku 1789. Slovo sinistre vo francúzštine znamená iba „zlovestný“, „desivý“, pričom ľavica sa označuje slovom gauche,[8] avšak môžeme predpokladať, že vzhľadom na kultúrnu blízkosť Talianska si aj bežní Francúzi v období revolúcie mohli byť vedomí starej etymologickej súvislosti ľavej strany s „neblahými znameniami“. Samozrejme je nutné poukázať na to, že ako „ľavica“ sa v dobe vzniku pojmu označoval demokraticko-revolučný prúd v spoločnosti (v protiklade k monarchisticko-reakčnému). Baron de Gauville opísal formovanie najprvotnejšej pravice vo francúzskom Národnom zhromaždení takto: „Začali sme spoznávať jeden druhého: tí, kto boli stále verní náboženstvu a kráľovi, si začali sadať napravo od predsedu, aby sa vyhli kriku, nadávkam a iným vulgárnym prejavom, ktoré na protistrane [teda naľavo] nič nebrzdilo.“[9] To je vhodné spojiť so symbolikou Posledného súdu, kde tí, ktorí sedia po Božej pravici, budú spasení, a tí, čo sedia po ľavici, zatratení. Táto symbolika určite preferuje pravicu.[10] Nezabudnime ani na ešte donedávna živý predsudok, že ľaváci sú „zlé znamenie“, na preúčanie ľavákov na používanie pravej ruky atď.

Môžeme sa teda zhodnúť na tom, že existuje široký kultúrny kontext prítomný nielen v Európe, ktorý považuje ľavú stranu za „tú zlú“ a pravú za „tú dobrú“, pričom práve on môže byť určujúci pre rozlišovanie cesty pravej a ľavej ruky. Je však veľmi zložité nájsť nejaký prvok, ktorý by bol vlastný výlučne iba jednej „ceste“ a bol by teda jednoznačným rozlišujúcim znakom. Takým prvkom napríklad nemôže byť devocionalita – hoci mnohí si spájajú RHP so „službou Bohu“ a LHP so sebazbožštením, budhizmus vo väčšine svojich foriem (prinajmenšom všetkých netantrických) si nikto nedovolí označiť inak než za RHP, pričom však budhizmus vo svojich pôvodných podobách nie je devocionálny. Na druhej strane moderný západný satanizmus, ktoré všetky varianty sa všeobecne považujú za formy LHP, môže byť devocionálny (ako už vyplýva z jeho názvu).

Duchovný cieľ nie je možné považovať za jednoznačné odlišujúce kritérium LHP a RHP. Hoci RHP vždy smeruje k dosiahnutiu nejakého duchovného osudu, ktorý sa konvenčne považuje za pozitívny (napríklad k dosiahnutiu „splynutia s Bohom“ alebo „blízkosti k Bohu“ – „spásy“), cesty LHP nie sú tomuto konvenčnému pozitívnemu duchovnému cieľu zákonite protikladné. LHP síce skutočne v niektorých poňatiach vedie k protikladu tohto pozitívneho cieľa, zato však v iných poňatiach smeruje k tomu istému pozitívnemu cieľu, ale inou cestou.

Zlovoľnosť sa nám tiež zdá ako nevhodný rozlišujúci prvok. Je to dané relatívnosťou toho, čo vlastne zlovoľnosť je: ako dobre vieme, etablované náboženstvá, ktoré je možné považovať za formy RHP, tiež môžu niekoho kolektívne „uvrhnúť do kliatby“ alebo sa obracať na svoje božstvá so žiadosťami, ktoré vlastne majú viesť k nadprirodzenému spôsobeniu ujmy niekomu inému. Niekto by mohol namietnuť, že rôzne formy RHP sú schopnejšie si vsugerovať, že ony sú „tie dobré“ a že nimi zoslané kliatby sú vlastne v súlade s vôľou Božou. Je azda pravda, že iba v LHP je možné vnútorné stotožnenie sa so zlom, ale nie všetky formy LHP tak činia: niekedy chápu samé seba ako riadiace sa vyššími zákonmi, než sú zákonitosti dobra a zla, inokedy sa držia chaotického relativizmu, ale existujú aj prípady, kedy samy seba považujú za „tie dobré“, respektíve prikláňajúce sa k nejakej „vyššej forme dobra“, ktoré je o stupeň vyššie než „dobro, ku ktorému smeruje exoterická RHP“ (takto by mohol znieť vnútorný naratív niektorých foriem luciferianizmu; podobný naratív nachádzame aj v gnostickom Evanjeliu podľa Judáša). Alebo dokonca aj LHP môže považovať samú seba za tú dobrú a dominantné prúdy RHP za tie zlé (k takémuto postoju mohli mať blízko niektoré ďalšie formy gnosticizmu na prelome letopočtov – ktoré vzhľadom na ich vedomú nekonvenčnosť možno považovať za formy LHP).[11] To znamená, že niektoré formy LHP môžu celkom odmietať „zlovoľnosť“.

Antinomizmus je tiež pri určovaní rozdielov medzi RHP a LHP nejednoznačný (hoci toto naše tvrdenie môže mnohých prekvapiť). Antinomizmus (protizákonníctvo) znamená zneuznanie alebo popieranie všeobecne záväzných predpisov, právnych, etických a iných noriem, ako aj porušovanie spoločenských tabu. Za antinomistov sú obvykle označovaní príslušníci radikálnych náboženských smerov alebo siekt, ktoré sa môžu opierať napríklad o tvrdenie, že Boh je celostne prítomný v prírode a v človeku, a preto neukladá človeku žiadny mravný zákon, prípadne že dodržiavanie mravného zákona nie je nevyhnutné pre spásu. Hoci práve LHP sa obvykle považuje za tú antinomickú či transgresívnu (pričom poukazujeme na to, že tieto pojmy sa v tomto kontexte obvykle chápu práve v zmysle onoho „porušovania spoločenských tabu“ a iba v extrémnych prípadoch ako porušovanie legálnych noriem),[12] osobne máme za to, že existuje množstvo príkladov foriem RHP, ktoré boli antinomické, a to predovšetkým v rámci kresťanstva.[13] Tieto prúdy sa spravidla odvolávali na to, že spása prichádza výhradne prostredníctvom viery a Božej milosti, takže dokonca ani nie je potrebné dodržiavať mravný zákon vyplývajúci z Desatora. Takýto antinomizmus sa obhajoval napríklad účelovou interpretáciou novozákonného verša: „Lebo hriech nebude panovať nad vami, veď nie ste pod Zákonom, ale pod milosťou“ (Rimanom, VI, 14).[14] Rôzne formy antinomizmu sa objavili na počiatku protestantských reformácií (napríklad Johannes Agricola, podľa ktorého stratil mojžišovský Zákon všetku záväznosť), avšak boli potlačené (pojem „antinomizmus“ popravde vznikol práve v rámci polemík vedených medzi rôznymi prúdmi prvotnej reformácie). Chceme však poukázať na problematickosť hodnotenia aj antinomického kresťanstva ako formy LHP, nakoľko aj antinomické kresťanstvo spravidla chápalo samo seba ako vychádzajúce z vôle Božej, ako „dobré“, „milostivé“, „pokorné“, „dobroprajné“ atď., hoci sa vo svojom historickom kontexte mohlo vyznačovať takými prejavmi, ktoré boli chápané ako amorálne. Rôzny kultúrny kontext môže posudzovať rôzne spôsoby konania podľa rôznych kritérií: čo je pre jedného antinomické, je pre druhého nanajvýš v súlade s mravným zákonom.[15]

Individualizmus tiež môže byť rozšírenejší na strane LHP, ale nemôžeme ho považovať za jednoznačný odlišujúci prvok. Samotná skutočnosť existencie organizácií venujúcich sa pestovaniu rôznych foriem LHP vráža klin do téz o individualizme ako odlišujúcom prvku.[16] Taktiež je nutné poukázať na to, že hoci asi žiadna forma RHP nie je vyslovene založená na individualizme,[17] v praxi môže k individualizmu viesť, ako napríklad v niektorých formách protestantizmu[18] alebo ešte väčšmi niektorých New Age poňatiach „bielej mágie“ apod.

Iní zas môžu poukázať na to, že vhodným rozlišujúcim znakom RHP a LHP je metodika „suchej“ a „vlhkej“ cesty, pričom onou „suchou cestou“ sa má na mysli vyhýbanie sa „svetským pokušeniam“, zatiaľ čo „vlhká“ označuje ponorenie sa do svetských pokušení a slasti s cieľom nadobudnutia duchovných výhod (ktoré nie vždy musia chápané v protiklade k tým, ktoré vyplývajú zo suchej cesty). Je však nutné poukázať na to, že aj „suchá cesta“ môže teoreticky byť cestou mimo konvencií a morálky, prípadne to môže byť cesta vyhradená pre „elitu“ – Evola interpretoval prvotný budhizmus ako takúto elitaristickú suchú cestu[19] (dovoľme si dodať: „suchú cestu pravej ruky“). Tiež je možné poukázať na thelému, ktorú my sami (v jej obvyklých a rozšírených podobách) interpretujeme ako „vlhkú cestu pravej ruky“.

Vo všeobecnosti existuje veľká zhoda v tom, že RHP a LHP by sa mali rozlišovať na základe toho, či metodika ich duchovnej práce je vzhľadom na ich kultúrny kontext „konvenčná“ (v prípade RHP) alebo „nekonvenčná“ (v prípade LHP). Domnievame sa, že práve takéto rozlišovanie je krokom k podstate veci; stále však nejde o dostatočné spresnenie, keďže „konvenčnosť“ a „nekonvenčnosť“ sú fluidné kategórie závislé od konkrétneho kultúrneho kontextu. Aby sme túto otázku nejakým spôsobom definitívne vyriešili, zdá sa nám vhodné postulovať, že medzi RHP možno počítať tie formy duchovna, ktoré považujú samé seba za konvenčné, t. j. za všeobecne platné (či už pripúšťajú možnosť výnimky alebo nie), zatiaľ čo rôzne formy LHP považujú samé seba za nekonvenčné, t. j. za platné iba pre špecifický druh jednotlivcov alebo pre veľmi úzke komunity, pričom cesta týchto jednotlivcov alebo úzkych komunít má buď povahu čohosi priamo vybočujúceho z konvencie, alebo má „iba“ status výnimky, a je teda určená pre istú „elitu“ alebo istý „zvláštny druh človeka“.

Po hlbokej reflexii musíme uznať, že táto naša definícia tiež nie je nezlomná a je možné ju dekonštruovať zvnútra, napríklad tak, niektorý duchovný prúd, ktorý vykazuje jednoznačné znaky LHP, začne vyhlasovať sám seba za „všeobecný štandard“ a „novú duchovne záväznú konvenciu“, a rovnako aj duchovno vykazujúce jasné znaky RHP môže napríklad chápať samo seba v istom zmysle elitaristicky (viď napríklad kresťanské podobenstvo o širokej a tesnej bráne [Matúš, VII, 13–14], hoci je nutné chápať ho v duchu „mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ [Matúš, XX, 16]). Hoci teda ktokoľvek, kto sa s našou definíciou oboznámi, ju môže chcieť účelovo vlastným konaním dekonštruovať (tzv. trolling), považujeme ju za principiálne správnu, aspoň teda pre všetky nám známe formy RHP a LHP, ktoré existovali do okamihu formulovania tejto definície. Aby sme sa aspoň trochu uhájili, vyslovujeme sa, že naša definícia má prinajmenšom heuristickú hodnotu, čiže umožňuje objavovať prejavy generickej LHP a RHP novým spôsobom, hoci takto získané objavy môžu byť vo výnimočnom rozpore s tým, ako dané duchovné prúdy rozumejú sebe samým. Tam už je nutné klásť dôraz na to, čo z naratívu daných duchovných skupín skutočne vyplýva, a nie len na to, čo o sebe formálne vyhlasujú. Celá vec sa tak môže stať dialektickým cvičením.[20]

(Vo všeobecnosti však je možné povedať aj to, že zatiaľ čo RHP smeruje k transcendentnu cestou etablovaných spoločenských praktík a výstupu po duchovnej hierarchií, LHP užíva metódu otvorenia sa transcendentnu nie cez pevné spoločenské štruktúry, ale cez to, čo je tabuizované v zmysle, že je to „tiesnivé“ [uncanny], čo sa nachádza v akomsi duchovnom a duševnom „medzipriestore“. Každopádne tu stále platí istý kultúrny relativizmus ohľadom toho, čo je vnímané ako „tabuizované/tiesnivé“, pričom kategórie „konvenčne posvätného“ a „tiesnivého/tabuizovaného“ môžu niekedy splývať.)[21]

V ďalšej časti eseje sa budeme zaoberať chápaním rozdielu medzi cestou ľavej a pravej ruky v myslení troch významných autorov, ktorí sa touto témou zaoberali, a síce Aleistera Crowleyho, Stephena Flowersa a Juliusa Evolu. Ešte predtým sa však pokúsime o krátku analýzu chápania rozdielu medzi dakšiňáčárou vámáčárou v pôvodnom tantrickom kontexte, pričom sa budeme opierať aj o ich chápanie v diele Kennetha Granta.

Dakšiňáčára a vámáčára

Vo všeobecnosti sa má za to, že pojem dakšiňáčára (cesta pravej ruky) odkazuje na tie tantrické skupiny, ktoré nepoužívajú heterodoxné duchovné praktiky, zatiaľ čo vámáčára (cesta ľavej ruky; tiež aj vámamárga, „ľavá cesta“) sa uchyľuje aj k takým tantrickým praktikám, ktoré sú z hľadiska väčšinovej hinduistickej spoločnosti považované nielen za heterodoxné, ale dokonca za silne sa vyhraňujúce proti aktuálnemu status quo. Obvyklou súčasťou ľavorukého tantrického obradu je paňčatattva:

Paňčatattva doslova znamená ‚pět složek‘. Tím se má na mysli ‚pět uplatňovaných substancí‘. Těchto pět substancí se připisuje pěti velkým prvkům v následujícím pořadí. Pohlavní styk (maithuna) náleží éteru, víno či opojné nápoje (madja) vzduchu, maso (mamsa) ohni, ryba (matsja) vodě a obilniny (mudra) zemi. Tajný tantrický obřad se někdy označuje i jako paňčamakára, ‚obřad pěti m‘, neboť názvy všech pěti substancí začínají písmenem m.“[22]

Toto pätoro zložiek samozrejme označuje rôzne tabuizované obsahy, pričom rituálne použitie týchto zložiek je možné považovať za formu transgresie (ďalej ešte uvidíme, že v závislosti od kontextu môže aj týchto „päť m“ označovať rôzne veci). Vo všeobecnosti sa však varuje, že s týmito piatimi zložkami je možné predpísaným spôsobom nakladať iba v rámci obradu a  po ich posvätení, pretože inak by zvádzali k hriechu (t. j. k neodosobnenému prežívaniu).

Jednou zo známych súčasných siekt, ktoré sa venujú aj praktikám cesty ľavej ruky, sú aghóríovia. Ich duchovné praktiky majú viesť k prekonaniu všetkého ľudského pocitu hnusu a odporu, ktorý sami považujú za naučený a podmienený spoločnosťou. Podľa nich sa každé dieťa rodí bez schopnosti rozlišovať čisté a špinavé (práve a ľavé v zmysle, ako sme o tom pojednali vyššie), pričom sa hrá „so svojimi výkalmi rovnako ako so svojimi hračkami“. Deti prevezmú svoje rozlišovanie o tom, čo je čisté a nečisté, zo svojho okolia v dôsledku výchovy: aghórí však toto rozlišovanie neprijíma a úmyselne medituje nad oboma týmito krajnosťami života, respektíve dokonca práve nad „špinou“. Medzi duchovné praktiky aghóríov má údajne patriť rôzne vystavovanie sa fyzickým nečistotám.[23]

Zaujímavou postavou v kontexte západnej recepcie koncepcií dakšiňáčáry a vámáčáry je britský žiak Aleistera Crowleyho, „tyfónsky“ okultista Kenneth Grant (1924–2011), ktorý o sebe tvrdil, že „v roce 1946, rok před Crowleyho smrtí, jsem byl přijat do okultního řádu, kde jsem se obeznámil se zasvěceným výkladem tantrických metod vztahujících se k Vámamárze čili Stezce levé ruky, která se zabývá vysoce tajným uctíváním Prvotní bohyně či Déví“.[24] Grant chápe cesty pravej a ľavej ruky ako dva prejavy dichotómie „solárneho“ a „lunárneho/tyfónskeho“ duchovného prúdu, pričom táto dichotómia je pre jeho myslenie ústredná (hoci je skôr fikciou a „magickým mýtom“ než čímkoľvek, čo by sa opieralo o pevnú realitu). Píše:

Vámamárga, doslova stezka levé ruky, je tudíž cestou zahrnující použití ženy, která je považována za levý či lunární aspekt stvoření, na rozdíl od dakšiňámárgy, jež se týká solárního proudu, muže nebo aspektu pravé ruky. V jiném smyslu je vámamárga esoterickou stránkou tantry, jejíž exoterickou stránkou je dakšiňámárga. Tyto rozdíly nemají nic co do činění s ‚černou‘ a ‚bílou‘ magií, jak se často a mylně předpokládá.“[25]

V tej istej publikácii okrem iného píše, že ženy nachádzajú využitie v rámci tantrických praktík aj v rámci dakšiňámárgy, ale inak:

Váma znamená levice, žena, exkrement, márga znamená cesta či stezka. Termín vámamárga se obvykle předkládá jako ‚stezka levé ruky‘. Mylně se mělo za to, že dakšiňámárga (často se předkládá jako ‚stezka pravé ruky‘) je opakem vámamárgy v tom, že neschvaluje rituální používání žen. Je to však omyl, neboť dakšiňá znamená jih a slunce na jihu, a samotné obřady dakšiňákáliky dokazují, že ženy se zde používají také. Jsou to stoupenci samájamárgy, kteří používání žen pokládají za zavrženíhodné. Používají náhražky paňčamakár a uctívají bohyni prostřednictvím jejího vyobrazení namísto jejích pozemských představitelek (viz samájamárga). Je to pokrytectví, neboť během uctívání je představa ženy v jejich myslích nutně přítomná. Vámamárga si cení elixírů suvasiní. Zdá se, že dakšiňámárga také oceňuje tyto elixíry, ale teprve když byly aktivovány příměsí solárního proudu.“[26]

Nakoniec v tretej časti svojej prvej tyfónskej trilógie k tomuto píše:

Vámamárgou […] se myslí použití věcí obecně považovaných za nečisté, zejména výměšků lidského těla, použití věcí, jež vyvolávají odpor. Toto však neznamená, že tyto věci jsou neužitečné […] Nejzazším cílem je naprosté pohroužení se do Bohyně, jehož se někdy dosahuje prostřednictvím tantrického pohlavního spojení s kněžkou, která ji ztělesňuje. To je cílem adeptů opravdového kaulického kruhu. […] Zasvěcenvi vámamárgy používají skutečné kaly, které prýští z ženy použité rituálním způsobem. Naproti tomu v [některých proudech dakšiňármárgy a v samájámárze] se používají jisté náhražky na způsob současných křesťanů, kteří nahrazují vínem a chlebem tělesné produkty, jejichž jsou víno a chléb symbolem a které při agapoi přijímali dávní křesťanští poustevníci. […] Zásadní rozdíl mezi vámamárgou a dakšiňámárgou spočívá v tom, že vyznavači vámamárgy uctívají ohnivého hada v múladháračakře, zatímco dakšiňáčárjové postupně pozvedávají hada, aniž by při jeho průchodu míšním kanálem (sušumnánádí) rozlomili pečeti siddhi těchto silových zón. Vzhledem k velkému časovému odstupu nelze přesně zjistit, jak se tyto stezky odlišovaly ve starověku, ale zdá se, že šáktové ‚reformovaných‘ tantrických škol – nepraví kaulové – nepochybně nahrazovali sómu (lunární šťávu) vínem, mamsu (tělo) masem, mínu (klitoris) rybou, mudru (magické tahy, jež otvírají silové zóny suvasiní) rituálními gesty a maithunu (transsexuální magii) symbolickým stykem. To je oněch slavných pět M […].“[27]

Rozdiel medzi tantrickou cestou pravej a ľavej ruky spočíva podľa Granta v tom, že kým ľavá vykonáva sexuálne duchovné praktiky otvorene, pravá sa uchyľuje k symbolickým náhradám a (aj preto) neaktivuje nadprirodzené schopnosti, známe tiež ako siddhi.

Theléma

Aleister Crowley (1875–1947) bol označený za „najzvrátenejšieho človeka na svete“. Vieme, že za účelom dosiahnutia niektorých svojich vyšších zasvätení sa neštítil preskúmať „mystérium špiny“ ani podstúpiť iné akty, ktoré sú považované za tabu.[28] A predsa napriek všetkým ostatným osočeniam, ktorých sa mu v živote dostalo, sa v článku publikovanom 2. júla 1933 v periodiku The London Sunday Dispatch ohradil práve proti tomu, že ho niekto obvinil z praktikovania „čiernej mágie“:

„Bol som obvinený z toho, že som ‚čierny mág‘. Nikto o mne ešte nikdy nevyslovil väčšiu hlúposť. Čiernou mágiou opovrhujem tak veľmi, že sotva dokážem uveriť tomu, že existujú niekto tak nízky a idiotský, že sa jej dokáže venovať. […] Aby ste mohli praktikovať čiernu mágiu, musíte porušiť všetky princípy vedy, slušnosti a inteligencie. Musíte byť posadnutí šialenou ideou o dôležitosti toho márneho predmetu vašich zvrátených a sebeckých túžob.“

V Crowleyho mystickom systéme zvanom theléma existuje téza, že na istom vysokom stupni zasvätenia adept musí zničiť svoje ego – svoju smrteľnú osobnosť a „pocit oddelenosti od univerza“ – tým, že symbolicky vyleje svoju krv do pohára bohyne Babalon, aby mohol následne prekročiť abyss (metafyzickú priepasť), kde porazí arcidiabla Choronzona (ktorý predstavuje jednak neukáznenosť vôle, a jednak lipnutie na egu a jeho pominuteľných túžbach), aby sa následne znovuzrodil v „Meste Pyramíd“. Jeho duch sa teda prenesie do metafyzickej oblasti nad abyssom a jeho „hviezda“ (individuálne bytostné jadro) bude žiariť naplno, nezahalená nečistotami pominuteľného ega.[29]

Existujú však aj tí, ktorí sa dostanú k tomuto vysokému stupňu zasvätenia a v skúške úmyselne alebo neúmyselne zlyhajú, zostanú lipnúť na pominuteľných a partikulárnych túžbach svojho ega, t. j. nepodstúpia symbolické sebazničenie. Týchto Crowley nazýval „čiernymi mágmi“ (prípadne „čiernymi bratmi“) a „bratmi cesty ľavej ruky“.[30] Crowley o takom zlyhanom adeptovi píše:

„zůstane v abyssu, bude kolem sebe klást exkrementy svého ega, jako by byl oddělen od univerza, a stane se tím, co je známo jako ‚černý bratr‘. Taková bytost postupně dezintegruje v důsledku nedostatku obživy a své izolovanosti od univerza, a to i navzdory své snaze o sebeuchování a sebezvěčnění prostřednictvím nekalých predátorských praktik. Vskutku může jistý čas prosperovat, nakonec však bude muset pominout, zvláště když nadejde nový aeon a vysloví se nové Slovo, které černý bratr nedokáže zaslechnout a vskutku ho ani nezaslechne, takže bude mít zásadní nevýhodu v tom, že bude používat obsoletní metodu magie: bude jako muž s bumerangem, proti němuž stojí vojáci se střelnými zbraněmi.“[31]

Z tohto vyplývajú dva závažné závery pre naše skúmanie vzťahu medzi RHP a LHP. Prvým je, že v Crowleyho myslení nebola LHP cesta k legitímnym duchovným cieľom, ale skrz naskrz falošná cesta; druhým je zas, že musel sám seba považovať za prívrženca cesty pravej ruky – hoci tento pojem, pokiaľ je nám známe, nikdy nepoužil –, takže aj thelému je legitímne vnímať ako formu RHP.

Ako je toto celé zlučiteľné s Crowleyho podstúpením tabuizovaných duchovných praktík? Na jednej strane Crowley nikdy nehovoril o masovom odporúčaní týchto praktík verejnosti či svojim prívržencom; používať ich mali iba vybraní jedinci za vybraným účelom. V theléme však stále platí, že thelémiti majú dosiahnuť duchovný vzostup prostredníctvom radostnej interakcie so svetom, teda pohrúženia sa do jeho slasti.[32] Ako sme už uviedli, thelému je možné chápať ako „vlhkú cestu pravej ruky“, pričom to, že vníma svoje „vlhké“ či „tantrické“ praktiky ako „konvenčné“, vyplýva z toho, že podľa thelémy nastal v roku 1904 Nový aeon ako objektívna duchovná udalosť, čo znamená, že nastala éra, kedy budú pre ľudstvo vhodné práve „vlhké“ techniky (hoci theléma nepoužíva pojem „vlhký“), v kontraste so „suchými“ technikami minulého aeonu (každopádne aj „suchá“ theléma je teoreticky možná, pričom o jej perspektíve sme už písali).[33] To sa nevylučuje s princípom vysloveným v niektorých veršoch Svätých kníh thelémskych o tom, že theléma sa nestane masovým náboženstvom;[34] to, že sa nemusí stať masovým náboženstvom, neznamená, že jej techniky nie sú v tomto aeone „konvenčné“ a že spontánne nebudú priťahovať celé ľudstvo.

Stephen Flowers

Americký profesor Stephen Edred Flowers (*1953), ktorý sa akademicky zaoberal religionistikou a germánskymi jazykmi, vedľa čoho písal (a píše) „zasvätenecké“ knihy o runách, ásatrú a okultizme vôbec (ale aj mazdaizme), napísal veľkú monografiu o ceste ľavej ruky s názvom Lords of the Left-Hand Path (1. vydanie 1997, 2. vydanie 2012). Môžeme ho považovať za človeka povolaného na túto tému, nakoľko je od roku 1984 členom amerického Chrámu Seta (Temple of Set), kde je v súčasnosti držiteľom stupňa zasvätenia Ipsissimus VI°. Táto jeho účasť v „satanistickej“ organizácii (Chrám Seta založil v roku 1975 Michael Aquino po tom, čo opustil LaVeyovu Cirkev Satanovu) vyvolala značné pobúrenie v novopohanských komunitách, ktorých bol tiež súčasťou, na okrem iného čo reagoval vyhlásením: „[…] nie som satanista, je však možné považovať ma za praktika cesty ľavej ruky v podobe opierajúcej sa výhradne o domorodé indoeurópske modely.“[35]

Základ Flowersovho rozlišovania medzi RHP a LHP spočíva v tom, že kým prívrženec RHP smeruje k spojeniu s čímsi vonkajším (Bohom/prírodou/nirvánou atď.) a je teda – jeho slovami – allocentrická (t. j. jednotlivec má svoj stred v čomsi inom než v sebe samom), LHP smeruje k posilneniu pocitu sebestačnosti jednotlivca, jeho oddelenosti od akýchkoľvek vonkajších štruktúr (= Boha, univerza apod.). Flowers teda rozumie rozlišovaniu medzi RHP a LHP v podstate rovnako ako Crowley, ale stavia sa na stranu LHP a považuje ju za tú vyššiu cestu. Rozumieme tomu tak, že Flowers v podstate zdôrazňuje, že RHP je principiálne devocionálna alebo kvázidevocionálna (onen „allocentrizmus“), kým LHP je individualistická (sám používa pojem „psychocentrizmus“ v zmysle dôrazu na duševné prežívanie daného jednotlivca). Naše výhrady proti určeniu devocionality a individualizmu ako rozlišovacích prvkov medzi RHP a LHP sme už vyjadrili v skoršej časti tejto eseje.

Aby sme prenechali slovo Flowersovi:

„Ústrednou otázkou sa teda stáva: ako má vedomá, slobodná duša interagovať či chcieť interagovať s objektívnym univerzom alebo univerzom ako celkom? Cesta pravej ruky odpovedá na túto otázku tak, že [jednotlivcovo] subjektívne univerzum sa musí harmonizovať so zákonmi objektívneho univerza – teda tými, ktoré ustanovil Boh alebo príroda. […] Keď je toto spojenie zavŕšené, individuálne jástvo bude zničené a jednotlivec sa stane jedno s božským alebo prírodným kozmickým rádom. V tomto stave dochádza k zničeniu ega okamihom vstupu do ‚neba‘ alebo ‚dosiahnutím‘ stavu existencie/neexistencie podobného nirváne. Toto je jasný cieľ všetkých ortodoxných židovských, kresťanských, islamských či budhistických prúdov.“[36]

Vzápätí obhajuje LHP, pričom si vypomáha aj liberálnym diškurzom zastávajúcim sa slobody jednotlivca:

„Cesta ľavej ruky berie ohľad na reálnu pozíciu ľudstva: berie do úvahy zjavnú a hlbokú túžbu každej ľudskej bytosti byť slobodným, nezávislým aktérom vo svojom vlastnom svete. […] Cesta ľavej ruky je v podstate cestou nespojenia sa s objektívnym univerzom. Je to spôsob izolovania vedomia v subjektívnom univerze, v stave sebou samým ustanovenej duševnej samoty, ktorá zveľaďuje dušu či psýché za účelom dosiahnutia dokonalejšieho stavu.“[37]

Flowers teda vidí podstatu LHP v postulovaní „večnej oddelenosti indivídua“, v čom sa vlastne presne zhoduje s Crowleym. Možný rozpor vidíme v tom, že Crowley svoju definíciu LHP a „Čierneho bratstva“ pravdepodobne myslel ako skrytú výčitku voči niektorým formám abrahámovských náboženstiev, ktoré je možné vykladať práve tak, že rozumejú spáse ako stavu večného zachovania pominuteľného ega so všetkými jeho partikulárnymi väzbami a lipnutiami, teda vlastne ako tomu, čo by Crowley nazval „uviaznutím v abysse“. Je veľmi ťažké povedať, do akej miery je táto Crowleyho výčitka oprávnená, pričom miera jej oprávnenosti pravdepodobne závisí od tej-ktorej konkrétnej teológie.[38]

O Crowleyho theléme však každopádne je možné povedať, že prekonáva Flowersovo delenie na LHP a RHP, pretože pre Flowersovo chápanie LHP platí, že „objektívne univerzum je nútené harmonizovať sa s vôľou individuálnej psýché, a nie naopak“,[39] ako je tomu v prípade RHP. V theléme však tento rozpor neexistuje, pretože keď jednotlivec vykonáva svoju pravú vôľu (teda vôľu založenú nie na svojich egoických lipnutiach a predsudkoch, ale na súhre „jednotlivcovho najhlbšieho jástva a vonkajšieho univerza“), tak tým zároveň vykonáva aj Vôľu Božiu, ktorá je s jeho pravou vôľou v súlade (respektíve ktorá sa vo svete vykonáva práve prostredníctvom výkonu pravej vôle jednotlivca).[40]

Máme však dobrý dôvod k domnienke, že Flowers má na mysli obhajobu práve týchto „egoických lipnutí“. Ohľadom LHP v rámci dharmických náboženstiev píše, že

„cieľom praktika cesty ľavej ruky (vámamárgy) je jednotlivcovo zjednotenie s individuálnou dušou (džívatmanom) a neprerušená nezávislosť tohto uskutočneného džívatmana na univerzálnej či najvyššej duši (paramátmán). Aby sme to vysvetlili aj inak, cieľom stúpenca vámamárgy je aktualizovať svoje individuálne jástvo (átman) – svoju osobnú božskosť – a následne zachovať trvalú nezávislosť a slobodu tohto individuovaného jástva.“[41]

Flowers teda propaguje presne to, že Crowley označuje za „náuku Čierneho bratstva“ – dosiahnuť najvyšší stupeň zasvätenia pred vstupom do abyssu a potom do abyssu nevstúpiť, resp. nedovoliť, aby v abysse došlo k rozpusteniu ega. Crowley pritom naznačuje, že ten, kto dosiahne stupeň zasvätenia známy ako „vyňatý adept“ (Adeptus Exemptus), nemôže na tomto stupni zotrvať a skôr či neskôr musí ordáliu abyssu podstúpiť,[42] takže buď abyss prekročí, alebo sa stane „čiernym bratom“. Flowers hodnotí Crowleyho osobu z hľadiska svojho „LHP-centrizmu“ a pripisuje mu postavenie „pána cesty ľavej ruky“, čo je označenie, s ktorým by Crowley určite nesúhlasil.[43]

Kto sú však títo „páni cesty ľavej ruky“, ktorým Flowers venuje aj samotný názov svojej rozsiahlej monografie o LHP? Flowers uvádza dva znaky, ktorými sa niekto taký vyznačuje: „(1) zboštenie jástva a (2) antinomizmus“.[44] Prvý z týchto znakov má niekoľko zložiek: sebazbožštenie, individualizmus, zasvätenie (iniciácia) a praktikovanie mágie. K antinomizmu (ktorým sme sa už zaoberali vyššie) Flowers píše:

„Tí, ktorí praktikujú cestu ľavej ruky, vnímajú sami seba ako tých, kto ‚idú proti prúdu‘ kultúrne podmienených a konvenčných noriem ‚dobra‘ a ‚zla‘. Praví páni a panie cesty ľavej ruky majú duchovnú odvahu k stotožneniu sa s kultúrnymi normami ‚zla‘. Dôjde tu  k prijatiu symbolov konvenčného ‚zla‘, ‚nečistoty‘ či ‚racionality‘, respektíve čohokoľvek, čoho sa daná konvenčná kultúra obáva a čím opovrhuje. […] Antinomizmus doslova označuje niečo, čo ide ‚proti zákonu‘. Avšak prívrženec cesty ľavej ruky nie je zločincom v obvyklom zmysle slova. Smeruje k tomu, aby prelomil kozmické zákony prírody a konvenčné spoločenské normy, ktoré boli ustanovené z dôvodu nevedomosti a netolerantnosti. Prívrženec cesty ľavej ruky tým smeruje k ‚vyššiemu zákonu‘, realite stojacej na poznaní a moci. Hoci táto cesta je mimo dobro a zlo, vyžaduje si tie najprísnejšie etické štandardy.“[45]

Flowersovo poňatie antinomizmu u niektorých čitateľov vyvoláva isté kontroverzie, avšak máme za to, že iba človek so zlým úmyslom by ho mohol osočiť z nabádania k svetskej zločinnosti (Flowersov život a správanie nedávajú najmenší dôvod si niečo také myslieť). Domnievame sa, že pojem „zákon“ (law) používa preto, že je dostatočne všeobecný na to, aby pokryl jednak „konvencie“, „zvyklosti“, „morálku“, „ustálené pravidlá“, a jednak aj zákony prírody a nadprírody, ktoré prívrženec LHP svojou magickou činnosťou chce prekročiť.[46] Samozrejme existujú aj extrémne prejavy LHP, ktoré páchajú medziľudské zlo:[47] tie by však Flowers – myslíme si s ohľadom na jeho odvolávanie sa na „najprísnejšie etické štandardy“ – celkom odsúdil. Z jeho diškurzu je jasné, že vo svojom hájení LHP mieri proti najrôznejším spoločenských predsudkom a netolerancii, nie však proti spoločnosti ako takej. (Viď aj náš rozbor, kritiku a zavrhnutie extrémnych postojov a netolerancie v duchovne vôbec na konci tejto eseje.)

Aby sme nakoniec zaujali postoj k Flowersovmu rozlišovaniu medzi RHP a LHP, musíme označiť jeho postoj za setocentrický, t. j. hodnotiaci ostatné prúdy podľa kritérií považujúcich postoje Chrámu Seta za normatívne. Keďže setianizmus nadväzuje na LaVeyov satanizmus, zdôrazňuje egoizmus, amoralizmus a kult moci, ktoré však zároveň eticky ospravedlňuje argumentmi pripomínajúcimi klasický americký liberalizmus a individualizmus, ktorý sa však vymanil z protestantskej morálky a pripomína filozofiu Ayn Randovej, na ktorú sa Anton LaVey explicitne odvolával.

Špecifickým problémom je potom pre Flowersa otázka kresťanstva: kresťanstvo by totiž malo byť pre Flowersa tým najprotikladnejším učením, avšak zdá sa – možno ale budeme preháňať –, že v istých momentoch nemá ďaleko k uznaniu, že kresťanstvo vo svojom dôraze na spásu jednotlivca a na zachovanie určitej formy individuality po smrti je vlastne „proto-setiánske“. Predkladá to formou paradoxnej úvahy nad postavou Ježiša z Nazaretu, zdôrazňujúcej jeho „sebazbožštenie“ a „antinomizmus“, ktoré mu – azda však nie celkom neprávom – Flowers pripisuje.[48] Na jednej strane nemôžeme poprieť, že Flowersove pozorovania sú v tejto veci zaujímavé; na druhej však tieto pozorovania vedú ku konštatovaniu, že kresťanstvo je z hľadiska kategorizácie na LHP a RHP nejednoznačné, keďže mnohé z prvkov pôvodnej Ježišovej „ľavorukosti“ ostali v kresťanstve skrytým spôsobom prítomné.[49] Prípadne možno povedať, že kresťanstvo vo svojich počiatkoch mohlo byť považované za formu LHP, ktorá sa však svojou normalizáciou stala formou RHP, pričom spôsob, akým zaprelo niektoré svoje vlastné, neskôr neželané prvky, sa stal určujúcim pre všetko neskoršie chápanie LHP a heterodoxie na Západe.

Nakoniec musíme poukázať na čosi, čo sa nám zdá ako rozpor v duchovnom smerovaní Stephena Flowersa, ktorý na jednej strane práve svojím príklonom k LHP zdôrazňuje individualizmus, zatiaľ čo na druhej strane je aktívny v rámci amerického novopohanstva a obzvlášť tých jeho prúdov, ktoré kladú dôraz na komunitný život, pričom na téma budovania „moderného kmeňa“ napísal prinajmenšom jednu krátku publikáciu[50] (čiže nie je možné povedať ani to, že je iba individualistom, ktorý z dôvodu osobnej preferencie opiera o germánsku pohanskú tradíciu). Iste však existuje spôsob, akým možno tieto dve tézy uviesť do súladu; napríklad tak, že ako slobodné indivíduum vstupuje do komunity, pričom svojím príklonom k LHP núti „objektívny svet podvoliť sa subjektívnemu svetu“, a to aj v jeho vlastný osobný prospech, aj v prospech jeho širšej komunity. Najlepšie by však azda bolo spýtať sa na tento problém jeho samotného.

Julius Evola

Prístup Juliusa Evolu (1898–1974) sa zásadne odlišuje od prístupu dvoch predchádzajúcich autorov (Crowleyho a Flowersa) v tom, že odmieta tézu, že by cesty pravej a ľavej ruky smerovali k dvom odlišným duchovným cieľom. Naopak, obe smerujú k duchovnej reintegrácii, pričom však RHP je cesta obvyklého obradu a stúpania po hierarchii, zatiaľ čo LHP túto hierarchiu odmieta a snaží sa dosiahnuť reintegráciu priamo: keďže sa môže spoliehať iba na svoje vlastné sily, je to tá oveľa rýchlejšia, ale aj oveľa nebezpečnejšia cesta.

U Evolu sa stretávame s rozlišovaním „suchej“ a „vlhkej“ cesty – rozdielu medzi týmito dvoma cestami sme sa už v krátkosti venovali aj na začiatku tejto eseje. Tieto pojmy sa čiastočne prekrývajú s pojmami RHP a LHP, ale nie sú s nimi totožné. (Napríklad, aby sme vlastnými slovami rozvinuli Evolovo myslenie, aj „suchá“ cesta môže byť za istých okolností cestou mimo konvencií, a teda formou cesty LHP, a naopak – ako v prípade Crowleyho thelémy – aj vlhká cesta môže byť cestou RHP.) Evola vystihuje rozdiel medzi suchou a vlhkou cestou nasledovne:

„Cieľom tejto mojej knihy [Doktríny prebudenia] bolo prezentovať budhizmus ako príklad ‚suchej‘ či intelektuálnej[51] duchovnej cesty, ktorá je založená na úplnom odosobnení; je to cesta protikladná tomu, čo som načrtol vo svojej štúdii o tantrizme, čo je disciplína založená na pritakaní, asimilácii a premene imanentných [predovšetkým telesných] síl, ktoré sa uvoľňujú v okamihu prebudenia Šakti, ktorá je koreňovou silou v pozadí všetkej vitálnej energie, ako aj všetkej sexuálnej energie (v podobe kundaliní). Obe cesty vedú k tomu istému konečnému cieľu a sú si rovné, za podmienky, že obe sledujeme až do úplného konca. Je možné dať prednosť tej či onej ceste v závislosti od rôznych okolností, individuálnej povahy a osobných existenciálnych predispozícií.“[52]

Evola nepoužíva pojmy RHP a LHP ako Flowers (alebo v tejto eseji aj my), teda za účelom kategorizácie všetkých mysliteľných foriem duchovna, ale iba v úzkom, pôvodnom zmysle, za účelom kategorizácie rôznych prúdov v rámci tantry. Vo svojej monografii venovanej tantre s názvom Jóga moci píše:

„Podle Kulárnavatantry existují vírové stezky pravé ruky (dakšiňáčára) a vírové stezky levé ruky (vámáčára). Ti druzí jsou nadřazení těm prvním a texty je popisují jako bojovníky (kšatrije), aby tak zdůraznily jejich ctnosti síly, odvahy a lhostejnosti tváří v tvář nebezpečí.“[53]

Píše ďalej, že „stezka pravé ruky je pod záštitou prvních dvou bohů“, t. j. bohov menom Brahmá  a Višnu, ktorí tradične zodpovedajú aspektom tvoreniaudržiavania stvoreného, „zatímco stezka levé ruky je pod záštitou třetího boha, Šivy“,[54] ktorý je bohom aspektu ničenia. Na ďalšom mieste ale Evola prisudzuje obe tantrické cesty Šivovi:

„Mezi dvěma tantrickými stezkami, pravé a levé ruky (obě jsou pod znamením Šivy – šaiváčára), je podstatný rozdíl. V případě pravé ruky adept neustále zakouší existenci ‚někoho stojícího nad ním‘, a to i na nejvyšších stupních své seberealizace. V případě levé ruky se adept ‚stává nejvyšším suverénem‘ (čakravartin = světovládce).“[55]

Okrem tohto aspektu hierarchie ako rozlišujúceho znaku medzi RHP a LHP spomína predovšetkým vzťah k morálnym a sociálnym zákonom (= konvenciám, šista). „Transgresie“ vámamárgy spočívajú predovšetkým v prekračovaní kastovných pravidiel:[56] „Kasta podle indo-árijské tradice odpovídá diferencované vnitřní povaze jednotlivce a je souborem zákonů (dharma), které má jednotlivec následovat. Z hlediska stezky levé ruky se však dharma považuje za omezení, za podmíněnost, kterou je třeba překonat.“[57] Evola si všíma, že tantrické vyjadrenia proti konceptu šíla, t. j. proti putám morálky a sociálnej konformity, „zacházejí až do takových rozměrů, že adept by ‚měl být schopen spáchat incest se svou matkou či sestrou‘“.[58] Vzápätí dodáva, že takéto vyhlásenia nie sú myslené doslovne:

„Když se setkáváme s takovýmito prohlášeními, tak bychom neměli zapomínat na to, že se jedná o formulace výsostně symbolického, mnohoznačného jazyka […]. V případě ‚filosofického incestu‘ doporučovaného i západní hermeticko-alchymistickou tradicí se můžeme odvolat na esoterický výklad toho konceptu, jenž značně zmírňuje jeho etickou závažnost. ‚Matka‘, které se zmocňujeme, je Parašakti, primordiální síla, ze které všechno pochází: je zobrazována jako Matka nebo jako Panna.“[59]

Podobne ako v prípade Flowersovho chápania platí, že prívrženec LHP prekračuje svoju dharmukarmu, t. j. aj spoločnosťou prisúdený údel, aj zákony kozmu a prírody, a to tým, že prebúdza svoje siddhi, nadprirodzené schopnosti. Nakoniec aj ak dosiahne stav, v ktorom sa stane doslova „božskou bytosťou“, nemal by sa týmto stavom nechať opantať a mal by smerovať k úplnému vyslobodeniu (k mókši), mal by teda prekročiť aj božské zákony (t. j. zákony, ktorému kladú obmedzenia [= vytvárajú pocit oddelenosti] aj na úrovni boha). Takéto oslobodenie sa spravidla rovná forme úplného rozplynutia individuality, t. j. vyhasnutia alebo splynutia s panenteistickým brahman apod.[60] Vidíme tu teda zásadný rozdiel v Evolovej interpretácii v porovnaní s tou Flowersovou.[61]

Nakoniec musíme poukázať na Evolovo ocenenie LHP ako cesty, ktorá tým, že sa vlastne účastní „dekadentných“ spoločenských procesov (promiskuita, prekračovanie morálnych tabu pod.), prispieva – podľa neho – k urýchleniu príchodu konca súčasnej kalijugy alebo „temného veku“.[62] Toto jeho tvrdenie môžeme označiť za formu akceleracionizmu, ktorý niekto môže považovať za formu „urýchľovania príchodu apokalypsy“, hoci s víziou toho, že spolu s koncom temného veku príde začiatok nového, zlatého veku. Evolov duchovný učiteľ René Guénon takémuto prístupu oponoval s odvolaním na novozákonný verš: „Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú“ (Lukáš, XVII, 1), a my v tejto otázke nasledujeme Guénona. Naše podrobné dôvody k tomu rozpíšeme v ďalšej časti tejto eseje; predtým však ešte zhrnieme a zhodnotíme našu doterajšiu analýzu rôznych poňatí cesty pravej a ľavej ruky.

Naša syntéza

Vo svetle prebraných pojatí dichotómie cesty pravej a ľavej ruky sa môžeme ohliadnuť za našou vlastnou definíciou, predloženou v úvode tejto eseje, a zamyslieť sa nad tým, či obstála. Definovali sme RHP (cestu pravej ruky) ako označujúcu tie duchovné cesty, ktoré považujú samé seba za „konvenčné“, zatiaľ čo za LHP (cesty ľavej ruky) sú tie, ktoré považujú samé seba za nekonvenčné (viď aj druhý odsek v poznámky pod čiarou č. 21). Môžeme konštatovať, že toto delenie vždy bolo v súlade s podstatou veci, či už v prípade delenia podľa Granta, Crowleyho, Flowersa alebo Evolu: nikto nepovažoval LHP za „konvenčnú cestu“, teda za tú, ktorá by bola prispôsobená väčšine spoločnosti. Azda potenciálnou výnimkou z tohto pravidla môže byť pôvodné vztiahnutie pojmov LHP a RHP výlučne na oblasť mágie, kde celú oblasť mágie možno považovať za aspoň trochu „nekonvenčnú“, rovnako ako na oblasť tantry, ktorá sama osebe môže mať nádych „nekonvenčnosti“, a to aj v prípade dakšiňáčáry. Ale predsa aj tu platí, že aj dakšiňáčára, aj „biela mágia“ sa pokúša vyhovieť konvenčnosti, respektíve neprísť s ňou do výraznejšie morálneho (a už vôbec nie etického) sporu.

Predsa si však musíme uchovať ohľadom našej definície isté rezervy: ako sme už napísali, plne platná mohla byť nanajvýš do okamihu svojho formulovania. Po tomto formulovaní sa môže objaviť teoretický náboženský koncept určený iba na jej vyvrátenie: t. j. koncept, ktorý nijakým spôsobom nemožno považovať za konvenčný a jeho vyhlásenia o vlastnej konvenčnosti budú pôsobiť ako vtip, ale ktorý sa predsa bude svojou údajnou konvenčnosťou oháňať (ako čitateľ vidí, sme presvedčení, že v rámci postmoderny je možné naozaj všetko). A predsa bude možné obísť aspoň niektoré takéto prípady, ktoré by sa umelo pokúšali vymaniť z našej definície: v takých prípadoch je nutné posudzovať konvenčnosť podľa miery pozitívneho sebaopisu vo vlastnom naratíve daného prúdu. Nakoľko je tento naratív myslený vážne, je už vždy otázkou posúdenia: skupiny typu amerického Satanského chrámu (The Satanic Temple), ktorý sa pokúša o presadzovanie ľudskoprávnej agendy pomocou satanskej symboliky – čo má zjavne slúžiť k provokovaniu amerických konzervatívcov –, síce môžu považovať svoj program za „konvenčný“, avšak vzhľadom na sociohistorický kontext si musia byť zároveň vedomé, že nimi prijatá symbolika konvenčná nie je, naopak, je zjavne antitetická.[63] Môžeme však uznať, že tu už vstupujeme do oblasti do oblasti čoraz väčšej nejasnosti.[64]

Nakoniec sa ešte žiada povedať slovo k vyššej etike, ktoré je tu potrebné nielen s ohľadom na LHP, ale aj na RHP (ktoré, ak medzi ne počítame aj masové náboženstvá, boli – nevyhnutne – naprieč dejinami omnoho krvavejšie). Dovolíme si teda rozvinúť stručnú, ale podľa možnosti vyčerpávajúcu úvahu o nutnosti rešpektu k iným skupinám a jednotlivcom, ako aj o nutnosti neubližovania a tolerancie.

Slovo o vyššej etike

Hoci ľudia sú nekonečne rôzni, z našej analýzy všetkých duchovných systémov vyplýva, že najvnútornejšia, najhlbšia podstata bytia je u každého človeka rovnaká – bytostné jadro je u každého rovnaké.[65] Vonkajšie rozdiely medzi ľuďmi nie sú ani zďaleka zanedbateľné a rôzne duchovné systémy kladú na toto „duchovné jadro“ dôraz v rôznej miere; mnohé iné zas neberú toto „duchovné jadro“ explicitne na vedomie alebo sa snažia prevážiť závery vyplývajúce z jeho postulovania inými duchovnými tézami, spravidla zdôrazňujúcimi rozdielnosť na vonkajšej úrovni. Ak však „najvnútornejšia podstata“ každého človeka je rovnaká, tak najdôležitejšou implikáciou tejto tézy je povinnosť súcitu s inými a rešpektu k iným, pretože každý človek sa teoreticky mohol ocitnúť v pozícii toho druhého – a to platí aj v prípade, že veríme na karmu a minulé životy, pretože aj v takom prípade je bytostné jadro u každého človeka rovnaké, hoci zahalené pomerne väčšou mierou karmického nánosu či „druhotných príčin“ konkrétneho postavenia.

Na túto skutočnosť poukazujeme preto, aby sme zdôraznili, že ani žiadny prúd LHP, ani žiadny prúd RHP nemá právo iným ubližovať či sa im vnucovať a zdôvodňovať to duchovnými dôvodmi. Ľavoruký extrémny antinomizmus, ktorý už nie „iba“ individuálnym porušením tabu a prekonaním nejakej formy psychického odporu či nechuti k čomusi „nečistému“, ale spôsobuje iným ujmu, je absolútne zavrhnutiahodný: kto sa k takým metódam uchyľuje, si zjavne niečo kompenzuje, je duchovne slabý a negatívne obsahy, ktorým sa vystavuje, ho nepochybne pohltia; na druhej strane ten, kto je duchovne silný, nepotrebuje ísť takouto cestou, pretože dokáže ísť inou cestou duchovnej iniciácie – takou, čo nespôsobuje ujmu a nie je o nič pomalšia a dbá na zasväteneckú povinnosť súcitu a rešpektu, ktorej sme sa dotkli vyššie.[66]

A podobne ani žiadna forma RHP nemá právo vnucovať sa iným, zastrašovať ich a nútiť ich na konverziu: akékoľvek predstavy o svojej exkluzivite v možnosti sprostredkovať pozitívny posmrtný duchovný osud musíme vnímať ako prejavy vlastného zahaleného narcizmu a pýchy, ktoré – ako vieme – sú prekážkami pri dosahovaní najvyššieho, transabyssálneho zasvätenia (nehovoriac o tom, že sú beztak nesprávne, ba smiešne). Čo sa týka mocenských sporov medzi rôznymi formami RHP, kedy náboženstvo má obvykle iba charakter nadstavby politiky, musíme vyjadriť poľutovanie nad tým, že náboženstvo je takto odnepamäti zneužívané. Práve v ezoterickom prístupe k náboženstvu a hľadaní pravdy spoločnej pre všetky náboženstvá vidíme cestu k všeobecnému uzmiereniu a pochopeniu medzi rôznymi národmi, kultúrami a náboženskými tradíciami.[67]

Záver

Optimistický pohľad na veškerenstvo hovorí, že všetky cesty vedú k Bohu a že Boh je prítomný aj na dne pekla. Aj keby to bola pravda, neznamenalo by to, že je dovolené robiť čokoľvek, že metafyzické tresty[68] neexistujú a že nie je správne voliť tie cesty k Bohu, ktoré sa považujú za osvedčené. Ak je niekto povolaný k tomu, aby hľadal Boha na dne pekla alebo aby k Nemu hľadal cestu nejakým iným neobvyklým spôsobom, brániť mu v tom nemožno, ale aj taký niekto má povinnosť dbať o to, aby na svoju cestu nestrhol tých, ktorí na ňu nie sú povolaní, a aby pri svojom hľadaní nespôsobil iným ani žiadnu inú ujmu. Toto tvrdenie nie je prejavom nejakého rozľútosteného všehomilstva: je to železný etický zákon, pričom máme za to, že každá spoločnosť je sama od seba bytostne pudená k jeho dodržovaniu a vymáhaniu, nech je jej náboženské presvedčenie akékoľvek.

V tejto eseji sme sa pokúsili nájsť jednoznačnú deliacu čiaru medzi tým, čo sa v rámci západného ezoterizmu označuje za cestu pravej ruky a cestu ľavej ruky. Používanie týchto pojmov vzišlo z praxe a naším cieľom bolo zosúladiť najrôznejšie, aj vzájomne sa vylučujúce pojatia tejto dichotómie. Už na čitateľovi nechávame úlohu posúdiť, či z našich záverov vyplýva, že v pozadí týchto pojmov existujú akési „dve objektívne existujúce podstaty“, alebo či sme iba našli jednoznačný bod predelu dvoch odlišne vedených foriem diškurzu, na pozadí ktorých však žiadne podstaty nie sú.


[1] Autor neuvedený, „Left-hand path and right-hand path“, in Wikipedia, verzia textu po úprave z 11. apríla 2022, text online (en.wikipedia.org/w/index.php?title=Left-hand_path_and_right-hand_path&oldid=1082045889); definícia na základe zlovoľnosti a benevolentnosti uvádza ako zdroj: Dave Evans, The History of British Magic after Crowley, Hidden Publishing, mesto neuvedené 2007, s. 152; definícia na základe „metodológie“ uvádza ten istý zdroj, s. 176.

[2] Takto činí napr. aj Stephen Flowers, ktorému v tejto eseji ešte budeme venovať nemalý priestor.

[3] Hoci ani táto zhoda nie je jednohlasná – opäť odkazujeme na časť eseje o Flowersovi, obzvlášť jeho hodnotenie kresťanstva.

[4] Hoci môžu existovať magické rády či zoskupenia, ktoré sa budú explicitne hlásiť k RHP alebo LHP či dokonca si odkaz na niektorú z týchto ciest uvedú aj do svojho názvu (napr. Order of the Left-Hand Path), neznamená to, že sú pre definovanie podstaty niektorej z týchto ciest smerodajnejšie než iné prúdy tej istej cesty, obzvlášť ak sú tie ďalšie prúdy z hľadiska svojho kultúrneho dosahu a relevancie významnejšie.

[5] Autor neuvedený, „Left-hand path and right-hand path“, in Wikipedia.

[6] Autor neuvedený, „Religious and cultural aspects of hand hygiene“, in National Library of Medicine: National Center for biotechnology Information, 2009, text online (ncbi.nlm.nih.gov/books/NBK143998/).

[7] V angličtine tiež existuje slovo sinister, ktoré má význam „desivý“, „zlovestný“, ale nespája sa s ľavou stranou (podobne je tomu aj v napr. nemčine či holandčine); do angličtiny sa slovo dostalo zo starej francúzštiny, ktorá ho prevzala z latiny. V latine má aj nábožensko-veštecký význam, a to dvojitého, protikladného druhu: u Rimanov označovalo dobré znamenie, u latinsky hovoriacich Grékov zlé znamenie. (Vergílius v 1. storočí pr. n. l. použil frázu sinistra cornix, znamenajúcu „dobré znamenie“; Lucius Apuleius v 2. storočí n. l. zas použil frázu sinistro pede profectus, „začalo sa to zlým znamením“). Zdroj: en.wiktionary.org/wiki/sinister, prístup zo 7. mája 2022.

[8] Gauche znamená aj ľavý v zmysle „nemotorný“, „nešikovný“, podobne ako v slovenčine.

[9] Cit. podľa Geoffrey M. Hodgson, Wrong Turnings: How the Left Got Lost, University of Chicago Press, Chicago 2018, s. 32.

[10] Ľavica sa zas neraz obracia na slovníkovú definíciu ľavej strany, a síce že je to tá, na ktorej má človek srdce. Konzervatívny a kresťanský pravičiar by sa však mohol odvolať na Ježišove slová: „Zo srdca totiž vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, falošné svedectvá a rúhania“ (Matúš, XV, 19; všetky biblické citácie sú prevzaté zo slovenského ekumenického prekladu, cit, podľa biblia.sk). Tento náš text samozrejme nemieri k stotožneniu všetkého ľavicového s „démonickým“.

[11] Je vhodné poukázať na vzťah medzi védskym náboženstvom a zoroastrizmom: védske náboženstvo uctievalo Dévov a považovalo Asurov za „diablov“, kým zoroastrizmus uctieval Asurov a považoval Dévov za „diablov“; obe menované náboženstvá sa považujú pritom za formy RHP. (Postoj Jasona R. Jorjaniho, ktorý sympatizuje so zoroastrizmom práve preto, že ho považuje za formu „títánizmu“ či „kvázisatanizmu“, je veľmi ojedinelý.) Ako píše Aleister Crowley: „Ďábel je z historického hlediska bohem kteréhokoli národa, jenž se danému člověku osobně nelíbí.“ Magie v teorii a praxi, známá též jako Liber ABA aneb Kniha 4, Sol Noctis, Zvolen 2021, s. 456 (III. časť, 21. kapitola, 2. podkapitola). To znamená, že to, že niekto označuje niekoho iného za „uctievača zla“, je to posledné kritérium, podľa ktorého možno rozlišovať RHP a LHP.

[12] Viď záver tejto eseje pre naše etické hodnotenie RHP a LHP.

[13] K istej skrytej nejednoznačnosti kresťanstva z hľadiska jeho zaradenia k LHP a RHP sa ešte vrátime.

[14] Nasledujúci verš sa potom u antinomistov môže interpretovať tak, že antinomistom sa inak hriešne činy nepočítajú ako hriech. Viď napr. českých adamitov z čias husitských povstaní.

[15] Ak by sme chceli antinomizmus hodnotiť podľa kritérií dominantnej kultúry, tak by sme mohli poukázať na to, že aj kresťania v pohanskej Rímskej ríši odmietali zapáliť kadidlo na oltári cisára s odvolaním sa na svoje náboženstvo, ktoré teda tiež bolo možné považovať za formu antinomizmu, pričom teraz odkazujeme aj na tie prúdy kresťanstva, ktoré sa dnes označujú ako „proto-ortodoxné“ (t. j. šlo o priamych predchodcov dnešných dominantných cirkví).

[16] Niektoré krajne vyhranené spolky – napr. tie, ktoré kombinujú satanizmus s prvkami pravicového alebo ľavicového extrémizmu – vlastne otvorene prijímajú znaky krajného kolektivizmu. Kvôli ich možnej snahe o rozpustenie jednotlivca v kolektíve ich však nemožno považovať za formy RHP, nakoľko sa vo všeobecnosti má za to, že ich prijatie symboliky „zla“ je z hľadiska ich „duchovnej pravo/ľavej orientácie“ rozhodujúcejším faktorom.

[17] Možno s výnimkou thelémy v podaní O. T. O.: viď ďalej.

[18] Viď esej Maxa Webera o protestantskej pracovnej etike. Skutočnosť, že individualizmus je niektorými považovaný za nečakaný plod kresťanskej kultúry (porov. Larry Siedentop, Inventing the Individual: The Origins of Western Liberalism,The Belknap Press of Harvard University Press, Cambridge 2014), môže byť niekým iným zase vnímaná ako ďalší prvok prispievajúci k vnímaniu kresťanstva ako skrytej formy LHP.

[19] Viď Julius Evola, Doktrína probuzení, I. časť, 3. kapitola (pripravované vydanie, dostupné pravdepodobne začiatkom roka 2023).

[20] Krátka prípadová štúdia: možno ateizmus (v jeho západnom kontexte) považovať za formu LHP? Ateizmus, keďže neguje staré konvencie a vedie k implicitnému „sebazbošteniu“, resp. zbožšteniu ľudstva, samozrejme isté prvky LHP vykazuje. Hoci existujú aj kresťanskí liberáli, je možné povedať, že tí kombinujú a vyvažujú dva čiastočne protikladné princípy, keďže liberalizmus – máme za to – môže zájsť do svojich krajných dôsledkov iba v ateistickom kontexte. Jeho cieľom je „celoplošné oslobodenie jednotlivcov od konvencií“. Síce sám sa chce situovať do „pozície konvenčnosti“, osobne však máme za to, že je to práve jeho negatívny diškurz (negatívne chápané oslobodenie bez záväzného pozitívneho postulovania toho, k čomu má sloboda viesť),* ktorý ho zakotvuje v pozícii antitézy k tézam, ktoré znegoval (t. j. najrôznejšie „obmedzenia“). V tomto je vlastne vzdialene podobný satanizmu a jeho negatívnemu diškurzu: inými slovami, satanizmus z dôvodu jeho fixácie na postavu „Satana“ v postkresťanskom kultúrnom prostredí nemôžeme považovať za niečo, čo by vážne smerovalo k ustanoveniu vlastnej „konvenčnosti“ – aj ak jeho predstavitelia tvrdia opak (a dokonca aj ak tieto tvrdenia myslia úprimne vážne) –, takže všetky formy satanizmu musíme považovať za formy LHP: a práve k tomuto má dialekticky veľmi blízko aj ateizmus (a-teizmus, čo je teda negatívny pojem, rovnako ako „satanizmus“), obzvlášť v individualistickom kontexte, kde sa Božie etické výsady prenášajú na jednotlivca a ten sa stáva tvorcom vlastnej, aj „nekonvenčnej“ etiky. Porov. Sebastián Jahič, Satanizmus v 21. storočí, Sol Noctis, Zvolen 2020, úvod. (Na druhej strane, „kolektivistický ateizmus“ – napríklad komunizmus – je podľa nás vhodné považovať skôr za majúci bližšie k RHP, keďže sám seba chce ustanoviť ako akúsi „novú, všeobecne záväznú konvenciu“. Na tom podľa nás v princípe nič nemení ani skutočnosť, že niektoré komunisti – napr. aj Stalin – vyjadrili isté sympatie k postave diabla, nakoľko tento „satanistický diškurz“ nie je pre komunizmus nijak ústredný, resp. teoreticky by sa dokázal zaobísť aj bez neho. Pozitívnym pojmom je tu „komunizmus“ a jasná, pozitívna vízia novej, utopickej spoločnosti.) O LHP nemožno jednoznačne hovoriť v prípade thelémy alebo prométheizmu Jasona R. Jorjaniho, nakoľko tieto budujú vlastný pozitívny diškurz, teoreticky nezávislý od historicky starších kategórií, proti ktorým sa vymedzujú. Jorjani by azda mal sympatie k LHP v jej individualistickom aspekte, avšak každému pozornému čitateľovi je jasné, že jeho prométheizmu javí voči postave Prométhea skrytú devocionalitu, pričom sám vidí prométheizmus ako silu, ktorá sa má stať pre ľudstvo vedúcou, a teda „konvenčnou“. Porov. Jason Reza Jorjani, Prométheus a Atlás, Sol Noctis, Zvolen 2022; Jason Reza Jorjani, Prometheism, Arktos, London 2020. V skratke, pri posudzovaní pravého chápania vlastnej konvenčnosti kladieme dôraz na mieru pozitívneho sebaopisu v naratíve o sebe samom.

* Akokoľvek vágna postulácia toho, k čomu má sloboda viesť, podľa nás stačí na to, aby sme diškurz mohli považovať za „pozitívny“. V kontexte liberalizmu sa obvykle hovorí o „hľadaní osobného šťastia“. To možno chápať ako analogické thelémskej pravej vôli (porov. Sebastián Jahič, Theléma Aleistera Crowleyho, Sol Noctis, Zvolen 2021, 3.8 podkapitola), a teda dostatočné. Problém však tkvie v tom, že v liberálnom diškurze je – podľa nás – stále väčšmi prítomný dôraz na negáciu obmedzení než na „hľadanie osobného šťastia“.

[21] K „tiesnivému“ viď Jorjani, Prométheus a Atlás, s. 32, 86 a nasl. Platí napríklad pre relikvie v katolicizme, čo by inak (ako telesné pozostatky) boli silne tabuizované predmety, ale vzhľadom na kontext etablovaného náboženstva tento rozmer tabu strácajú. Tiež ateistické „odmietnutie Boha“ by za iných okolností bolo „tiesnivé“, avšak vzhľadom na širokú spoločenskú akceptovateľnosť tohto postoja sa stráca transcendentný potenciál tejto tézy, hoci sa nestráca jeho dedičstvo pochádzajúce z LHP (viď predchádzajúcu poznámku pod čiarou).

Aby teda nikto netvrdil, že LHP sú aj niektoré vyhranené formy kresťanského asketizmu, ktoré sú však z hľadiska ich vlastnej teológie duchovne nezávadné, podotýkame, že v kresťanskom (a vôbec abrahámovskom) kontexte je nami postulovanú „nekonvenčnosť“ nutné chápať ako „duchovnú neakceptovateľnosť“ z hľadiska dominantného náboženstva. Kde je hranica „konvenčnosti“ z hľadiska dharmických náboženstiev, si pre našu neznalosť tamojšej kultúry nedovolíme s určitosťou postulovať (podľa našich vedomostí je však sociálne previnenie v Indii väčším tabu než otvorené hlásenie „heréz“ či duchovných špekulácií; po prenesení tohto kontextu na Západ je možné za LHP považovať iba to, čo sa vedome prieči dominantnému náboženstvu – nie jeho sociálnemu, ale duchovnému rozmeru; to však súčasne znamená, že LHP je na Západe to, čo nepostuluje svoju vlastnú konvenčnosť a „správnosť“, ale čo vedome ostáva lapené v dominantnej paradigme a je jej tieňom, negáciou, antitézou, a teda aj nevedomým a nechceným dialektickým potvrdením).

[22] Julius Evola, Jóga moci: Tantra, Šakti a stezka levé ruky, Sol Noctis, Zvolen 2019, s. 159 (9. kapitola).

[23]aghóríom viď publikáciu: Ron Barrett, Aghor Medicine: Pollution, Death, and Healing in Northern India, University of California Press, Berkeley 2008. Aghóríom sa neraz pripisuje aj ďalšie najrôznejšie a závažnejšie transgresívne jednanie: tieto „mýty“ však zrejme sú iba výmyslom určeným na prilákanie záujmu západných turistov a lovcov senzácií.

[24] Kenneth Grant, Magické obrození, Vodnář, Praha 2014, s. 11–12 (úvod).

[25] Kenneth Grant, Aleister Crowley a skrytý bůh, Vodnář, Praha 2016, s. 23 (2. kapitola).

[26] Tamže, s. 183–184 (glosář, heslo „Vámamárga“). Z poslednej vety citovaného textu nám vyplýva, že napr. O. T. O., vzhľadom na jeho domnelé „najvyššie tajomstvo“, je teda nutné považovať za formu cesty pravej ruky. Porov. Jahič, Theléma Aleistera Crowleyho, 7.1.3 podkapitola.

[27] Kenneth Grant, Kulty stínu, Vodnář, Praha 2018, s. 62–63 (4. kapitola).

[28] Viď napr. Georgia van Raalte, „Aleister Crowley and Coprophagy: The Limits of Transgression“, in Academia.edu, 10. červen 2015, text online; pamätný je tiež Crowleyho inzerát v newyorských novinách, kde uviedol, že hľadá škaredé, zmrzačené a invalidné ženy za účelom „fotografovania“, hoci ich reálne použil na veď-viete-čo.

[29] Porov. Jahič, Theléma Aleistera Crowleyho, 6.11–6.13 podkapitola.

[30] Pre podrobnosti viď tamže, 3.11 podkapitola.

[31] Crowley, Magie v teorii a praxi, s. 507–508, druhý dodatek („Na obzoru jediná hvězda“), 8. bod.

[32] Viď napr. Liber AL, I, 13, 30–32, 58, 61–62; II, 9, 21, 35, 66–70.

[33] Jahič, „Projekt Zlatej thelémy“, in Theléma Aleistera Crowleyho, štvrtý dodatok; a tiež in Sebastián Jahič, Magické eseje I, Sol Noctis, Zvolen 2022, 3. kapitola.

[34] Liber AL, I, 10; Liber Porta Lucis, 9.

[35] Stephen E. Flowers, Ph.D., Lords of the Left-Hand Path: Forbidden Practices & Spiritual Heresies – From the Cult of Set to the Church of Satan, 2. vyd., Inner Traditions, Vermont, Rochester 2012, s. 2. Viď aj názor hlavy Chrámu Seta, Michaela Aquina, ohľadom LHP a RHP: Michael A. Aquino, The Satanic Bible: 50th Anniversary ReVision, CreateSpace 2018, s. 128–131.

[36] Flowers, Lords of the Left-Hand Path, s. 7–8. K subjektívnemu a objektívnemu univerzu v poňatí Chrámu Seta viď aj Aquino, The Satanic Bible, s. 117 a nasl.

[37] Flowers, Lords of the Left-Hand Path, s. 8–9.

[38] V kresťanstve sa napr. stretávame s tézou, že manželstvo uzavreté na zemi po spáse už neplatí, čo naznačuje rozpustenie egoických väzieb a lipnutí (Matúš, XXII, 30). Na druhej strane však iné novozákonné verše je možné vyložiť aj v zmysle pretrvania pozemských lipnutí aj po spáse, najmä XV. kapitola Lukáša.

[39] Flowers, Lords of the Left-Hand Path, s. 9.

[40] Porov. Jahič, Theléma Aleistera Crowleyho, 3.8 podkapitola. Na s. 21 tejto publikácie sme sa už vyjadrili, že základný postulát thelémy interpretujeme ako: „Skrze jedince žijícího v souladu se svou pravou vůlí vykonává absolutno (Bůh, chcete-li) svou vůli ve světě.“

[41] Flowers, Lords of the Left-Hand Path, s. 29.

[42] „Nemůže navěky zůstat vyňatým adeptem; je přitahován touto neodolatelnou příležitostí, kterou si svou snahou vydobyl.“ Crowley, Magie v teorii a praxi, s. 507 (druhý dodatok, „Jedna hvězda v dohledu“, 8. bod). Porov. Liber 156, 11.

[43] K Flowersovmu hodnoteniu Crowleyho viď jeho Lords of the Left-Hand Path, s. 241 a nasl.; obzvlášť však 256–258, kde sa zaoberá Crowleyho chápaním LHP a „čiernej mágie“. Flowers predkladá svoje finálne hodnotenie Crowleyho na s. 258–259. Inde sa Flowers neštíti označiť Crowleyho za čierneho brata, ktorý popieral, že týmto čiernym bratom bol, v dôsledku čoho mal byť Crowley v okamihu svojej smrti „zmätený“, čím Flowers odkazuje na Crowleyho apokryfné posledné slová „I’m perplexed“. Viď Edred Flowers, Fraternitas Saturni: Oheň a led, Volvox Globator, Praha 2012, s. 65.

[44] Flowers, Lords of the Left-Hand Path, s. 11.

[45] Tamže, s. 11–12.

[46] Úplne rovnaký široký význam má aj slovenský ekvivalent slova law, „zákon“.

[47] Tak ako existujú aj extrémne prejavy RHP: viď ISIS (Daeš) alebo najrôznejšie fundamentalistické a extrémistické náboženské skupiny.

[48] Flowers, Lords of the Left-Hand Path, s. 112–118.

[49] Viď poznámky ku kresťanskému antinomizmu roztrúsené po celej tejto našej eseji.

[50] Edred Thorsson, Re-Tribalize Now! A Step-by-Step Guide to Cultural Renewal, Arcana Europa, North Augusta 2020. (Edred Thorsson je pseudonym Stephena Flowersa.)

[51] Má sa na mysli intelekt ako nús (grécky νοῦς). (Pozn. Jahič.)

[52] Julius Evola, The Path of Cinnabar, Integral Tradition Publishing, London 2009, s. 163.

[53] Julius Evola, Jóga moci: Tantra, Šakti a stezka levé ruky, Sol Noctis, Zvolen 2019, s. 86 (5. kapitola). Odvoláva sa na tieto zdroje: Kulárnavatantra, II, 7–8; viď tiež Mahánirvánatantra, IV, 43–45; Višvasáratantra, XXIV; Nitjatantra, III.

[54] Tamže, s. 30 (1. kapitola).

[55] Tamže, s. 88 (5. kapitola).

[56] Tu je nutné poukázať na to, že tradicionalista Evola mohol mať veľmi veľký problém s prekračovaním týchto kastovných pravidiel, a ak ich teda prijíma ako legitímne v kontexte tejto formy duchovného zasvätenia, svedčí to podľa nás o jeho nedogmatickosti a otvorenosti, ktorá mnohých – predovšetkým však jeho intelektuálnych protivníkov – nepochybne zaskočí.

[57] Evola, Jóga moci, s. 135 (7. kapitola).

[58] Tamže, s. 136 (7. kapitola).

[59] Tamže. (Kurzíva Jahič.)

[60] „Považuji za nezbytné poukázat na absolutní povahu konečného cíle této snahy, která je na Západě jaksi přehlížena. Tento cíl spočívá v transcendování a podřízení si jakékoli formy existence, ať už božské, lidské, podlidské, hmotné či duchovní. Texty naznačují, že i božský stav existence je podmíněn. Bohové jsou spoutáni stejně jako lidé, ať už je svazují zlaté či železné řetězy.“ Tamže, s. 92 (5. kapitola).

[61] Viď tamže, s. 92–93 (5. kapitola), pre potvrdenie Evolovho chápania LHP ako cesty, ktorá rovnako ako RHP smeruje „nahor“. 

[62] Tamže, s. 244–245 (12. kapitola); Julius Evola, Vzpoura proti modernímu světu, Sol Noctis, Zvolen 2020, s. 543 (Závěr).

[63] O Satanskom chráme sme v krátkosti pojednali v našej publikácii Satanizmus v 21. storočí vo 4. kapitole.

[64] Podľa podobných kritérií by niekto mohol odsúdiť aj thelému ako „antitetickú“. Podstatný rozdiel medzi thelémou a TST vidíme v tom, že kým theléma sa svojou symbolikou plne stotožňuje, TST naopak plne priznáva, že používa satanizmus iba na provokáciu a neuznáva Satana ako reálne existujúcu bytosť. Vstupujeme však do sivej zóny: existujú aj thelémiti, ktorí uprednostňujú „symbolický“ výklad svojho náboženstva, a rovnako aj medzi príslušníkmi TST sa môžu nachádzať jednotlivci, ktorí napriek vyhláseniam svojej organizácie praktikujú teistický prístup.

Viď aj druhý odsek poznámky pod čiarou č. 21.

[65] Podľa niektorých systémov je touto podstatou „nesmrteľná duša“ (lepší pojem je však „duch“, spirit, v protiklade k duši, soul, ktorá je správne miestom individuálnych duševných – psychických – procesov). Obvykle sa chápe ako oddelená od Boha, pričom jej povaha je u každého človeka principiálne rovnaká. Iné systémy idú ešte ďalej a stotožňujú jadro každej individuálnej bytosti – átmana – s jednou a tou istou božskou substanciou – brahman. Systémy popierajúce takúto „dušu“ alebo „jadro“ bytosti – ako to činí napríklad budhizmus – stále aspoň implicitne postulujú, že všetky bytosti stále majú tú istú podstatu, aj ak tou podstatou vlastne nie je nič, resp. tou podstatou bytostí je ničota. (Toto sa mimochodom dá povedať aj o „primitívnych“ náboženstvách, ktoré sa otázkou „podstaty“ alebo „nesmrteľnosti“ vôbec nezaoberajú.) Aj náboženstvá, ktoré by teoreticky postulovali rozdielnosť priamo v „nesmrteľnej duši“, by stále všetky tieto duše museli zjednotiť v ich najhlbšej podstate alebo na princípe vedomia.* Teoretický duchovný systém, v ktorom by rozdiely medzi kategóriami duší boli tak veľké, že by vlastne obývali rôzne svety a mali by zásadne odlišné skúsenosti sveta (dvaja ľudia vedľa seba by vnímali svet celkom inak), by stále musel spájať duše ich „podieľaním sa na jednom spoločnom bytí“ – navyše esenciálna odlišnosť duší by nevylučovala možnosť súcitu, ak by sa len dokázalo uznať, že všetky bytosti disponujú vedomím. Azda iba pravý solipsizmus celkom popiera (resp. vôbec filozoficky udržateľne môže poprieť!), že bytostné jadro je u každého odlišné, ak teda „iní“ v skutočnosti neexistujú a žiadne jadro teda nemajú.

* Theléma rieši otázku jednotnej vnútornej podstaty a zásadnej esenciálnej odlišnosti indivíduí postulovaním dvojice Khabs (hviezda, „nesmrteľná duša“) a Hadit (radikálny subjekt v jadre každej duše, teoreticky sa nachádzajúci aj mimo duší/hviezd). Khabs je pritom stále niečo odlišné od Khu, ktoré je možné označiť za „psychické ego“ alebo „karmickú stopu“. Porov. Jahič, Theléma Aleistera Crowleyho, 3.4 podkapitola a šiesty dodatok.

[66] Podobne môžeme opäť zavrhnúť aj Evolom naznačovaný akceleracionizmus, ktorým sme sa zaoberali na konci jemu venovanej časti tejto eseje. Človek jednak nikdy nevie, či na konci akceleracionizmom vyvolanej mravnej subverzie skutočne čaká nejaký zlatý vek a či vlastne neprivádza svet, resp. svoje okolie do duchovnej či mravnej sebazáhuby; jednak aj keby to zaručene viedlo k nejakej forme konečnej obrody, vždy je nutné k nej hľadať inú cestu, takú, ktorá neprivádza iných do „pokušenia“ a do duchovnej či mravnej sebazáhuby. Vskutku súhlasíme s tým, že „nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú“ (Lukáš, XVII, 1).

[67] Toto si samozrejme nemožno zamieňať so snahou o rozpustenie všetkých náboženstiev: vnútorná (ezoterická) jednota nevylučuje, naopak, skôr predpokladá vonkajšiu (exoterickú) rozmanitosť. Taktiež platí, že aj vo svetle nedávnych udalostí na Ukrajine (písané na jar 2022) nie je možné poprieť oprávnenosť duchovného poňatia vojny – vedenej samozrejme v sebaobrane. To však nemá nič spoločné s úmyselným ubližovaním, naopak, jedna z definícií kšatriju (bojovníka) znie, že je to „ten, kto ochraňuje pred ujmou“. K duchovnému rozmeru vojny viď Julius Evola, Metafyzika války, Sol Noctis, Zvolen 2021.

[68] A to aj takej povahy, ktorú je podľa drvivej väčšiny kritérií možné považovať za „trvalú“.