22. február 2022
Sebastián Jahič
Úvod
Keďže sme pravidelne konfrontovaní s otázkou ohľadom symboliky Polnočného slnka,[1] rozhodli sme sa jej venovať samostatnú krátku esej.
Pravdou totiž je, že prvý, najzjavnejší rozmer tohto symbolu – ten spájajúci ho s nezapadujúcim slnkom v polárnych oblastiach – bol pre nás vždy nielen sekundárny, ale dokonca sme ho dlhý čas vôbec osobne nepoznali. Skôr než s letným obdobím v polárnej oblasti sme ho chápali v druhom rozmere, a síce ako slnko prechádzajúce podsvetím, ktoré je známe z mnohých mýtov, predovšetkým egyptských. Oba tieto rozmery majú aj svoj hlbší, ezoterický zmysel.
Potom je tu ešte tretí rozmer tohto symbolu, ktorý sa neviaže na mýty ani prírodné úkazy, a tým je zjavná a mystická paradoxnosť a nemožnosť toho, aby „v noci svietilo slnko“. Slnko neguje noc – ak však v noci vidíme slnko, tak to znamená, že ho vidíme niekde, kam bytostne nepatrí.[2] V tomto zmysle je Polnočné slnko aj symbolom transcendentným, a tiež je symbolom spojenia protikladov.
Analyzujme teraz všetky tieto rozmery podrobnejšie.
Polárny deň
Severná polárna oblasť sa ezotericky spája s bájnou Hyperboreou, ktorá sa zas v myslení integrálnych tradicionalistov (predovšetkým Evolu, ale aj Guénona) spája s prvotným, zlatým vekom. V ich myslení je Hyperborea pravlasťou ľudstva, respektíve minimálne súčasného ľudstva (t. j. cyklu ľudstva súčasnej manvantary).[3] V tejto spojitosti sa na Polnočné slnko (ako nikdy nezapadajúce slnko) viaže všetko to, čo sa viaže na tzv. zlatý vek, ktorý sme inde stotožnili so stavom vedomia Ipsissima.[4] V tomto zmysle sa taktiež spája s archetypickosťou vôbec, s atu Blázna a písmenom א, s radostnými začiatkami, s ničím neobmedzenom potencialitou toho, čo môže byť, s neviazanosťou na akúkoľvek minulosť, a teda aj so slobodou výberu toho, čo nastane a aký to bude mať význam.
Samozrejme ale nesmieme zabúdať, že hoci Hyperborea sa často opisuje ako zem, v ktorej „slnko nikdy nezapadá“, pre skutočnú polárnu oblasť je typický nielen polárny deň, ale aj polárna noc.[5]
Cheprer-Ra
Boh Ra patril k vyšším egyptským božstvám; bol stotožňovaný so slnkom a malo sa za to, že cez deň putuje oblohou na bárke menom Mandžet (známej tiež ako „loď miliónov rokov“, porov. Liber 65, V, 53). Vždy za súmraku potom prestúpil na bárku menom Mesektet, na ktorej putoval Duatom, t. j. podsvetím.[6]
Podľa viacerých verzií zaužívanej staroegyptskej „teológie“ bol najstarším bohom Nun, boh prvotných vôd. Tieto temné, prvotné vody je možné prirovnať k pleróme, prípadne k priepasti nebytia v zmysle nekonečnej, neuskutočnenej potenciality. Po stvorení sveta sa tieto prvotné vody rozostúpili a po zvyšok času obklopovali stvorený (prejavený) svet; zároveň sa podľa niektorých verzií stotožňovali s podsvetím, ktorým v noci putoval Ra. Svet sa každú noc so západom slnka priblížil k Nun a hrozilo, že do neho celkom skĺzne, „demanifestuje sa“ (zjednodušene, ale skreslene povedané: „bude zničený“). Ra ako slnko nielenže udržoval svet v chode a blahobyte, ale aj v samotnom stave existencie; v noci bojoval za to, aby svet neskĺzol do neexistencie.[7]
Ra pri svojom prechode podsvetím zápasí s rôznymi obludami, predovšetkým však so zosobnením chaosu, monštrom Apofisom. Ra pri svojom prechode podsvetím synteticky splýva s inými egyptskými bohmi, napríklad s Osiridom, bohom mŕtvych, alebo s Cheprerom, bohom-skarabom, respektíve skarabohlavým bohom, ktorý sa asociuje práve s pozíciou „slnka v polnoci“, t. j. na najtemnejšom mieste prechodu Duatom.[8]
Polnočné slnko v tomto kontexte – teda v kontexte slnka prechádzajúceho temnotou podsvetia a brániaceho skĺznutiu celého sveta do nebytia – sa asociuje aj s XVIII. tarotovým tromfom, ktorý má (paradoxný) názov Luna. V tejto súvislosti je teda nutné preštudovať si celú príslušnú kapitolu k tomuto atu v Knihe Thothovej.[9] Okrem iného v nej čítame:
„Osmnáctý trumf je připsán písmeni kof [ק], které v zodiaku zastupuje znamení Ryb. Nazývá se Luna. Ryby jsou posledním znamením; představují poslední stadium zimy. Lze jej také nazývat Brána Vzkříšení (písmeno kof znamená ‚zadní část hlavy‘[10] a ta je spojována se silami malého mozku). V systému starého aeonu muselo Slunce prodělat vzkříšení nejen z moci zimy, ale i noci;[11] a tato karta představuje půlnoc. ‚O půlnoci klíčí jitro‘, napsal Keats. Proto se pod vodou na spodku karty, která je tingována grafickými symboly ohavnosti, objevuje posvátný brouk, egyptský Cheprer, který nese Slunce jeho obdobím Ticha přes temnoty Noci a brání jej před krutostmi Zimy.“[12]
Iná kniha pojednávajúca o Thothovom tarote asociuje XVIII. tromf s nasledujúcimi kvalitami:
„Sestup do podsvětí, cesta do hloubky nevědomí. […] Příšerná cesta do propasti duše, setkání s nocí, setkání se strachem. Nejhlubší sebepoznání. […] Skarabeus jako symbol slunce ve tmě. […] Zrcadlo duše nebo most mezi vnitřním a vnějším světem.“[13]
Citovaný zdroj teda jungiánsky chápe túto symboliku ako zobrazujúcu konfrontáciu s nevedomím a mohli by sme dodať, že aj iniciáciu (zasvätenie) prostredníctvom kreatívneho prekonania tejto konfrontácie.
Thothov tarot teda otvorene stotožňuje toto atu s duchovnou krízou a jej prekonaním. Crowley zasa stotožňuje prechod podsvetím s temnou nocou duše:
„Toto je práh života; toto je práh smrti. Vše je pochybné, vše je mysteriózní, vše je opojné. Není to láskyplné a sluneční [solární, tiferetické] opojení Dionýsovo, nýbrž děsné šílenství zhoubných drog; je to opilost smyslů, po níž bývá mysl zničena jedem této luny. To je to, co Abraham napsal v Knize Stvoření: ‚Hrůza velké temnoty přišla na něj‘ [Genesis, XV, 12]. Člověku to připomíná myšlenkové echo podvědomé realizace, oné nejvyšší zkaženosti [iniquity], kterou mystici neustále opěvovali ve svých podáních o Temné Noci Duše.“[14]
Mužne k tomu všetkému dodáva:
„Ale ti nejlepší, opravdoví muži o této věci takovým způsobem [t. j. jako o krizi] zásadně neuvažují. Ať už duši týrají všelijaké hrůzy, ať už jakákoli ohavnost vzbudí ošklivost srdce nebo ducha napadnou nejroztodivnější děsy, máme na to stále stejnou odpověď: ‚Jak překrásné je Dobrodružství!‘“[15]
Aby sme výklad o tomto aspekte uzavreli, dodajme, že motív zostupu hrdinu do podsvetia a jeho víťazný návrat je jedným z najrozšírenejších a ľudsky najdôležitejších mýtov, s ktorého obdobami sa stretávame v takmer každej kultúre.[16] Raov zostup do podsvetia predstavuje konfrontáciu s tým najväčším strachom – a triumf nad ním. Nemôžeme zaprieť naše osobné sympatie k tomuto mýtu: hoci ho Crowley označuje za „staroeónský“, my ho považujeme za univerzálny, teda aspoň z pozície nezasväteného (pre zasväteného v Novom eóne skutočne platí Crowleym preferovaný mýtus „hviezdy radostne sa konfrontujúcej s každou skúsenosťou“).[17]
Slnko v temnote
Nakoniec je tu rozmer symboliky Polnočného slnka ako fenomenálnej nemožnosti, a teda ako symbolu niečoho, čo je „inde“, „v inom svete“ atď. V tomto zmysle môžeme Polnočné slnko chápať ako coniunctio oppositorum, a teda aj ako bránu do neduality, ktorú zas môžeme chápať ako ďalší aspekt už spomínaného zlatého veku.
Je veľmi zaujímavé, že sa so symbolom Polnočného slnka stretávame aj na samotnom konci Liber AL vel Legis, konkrétne v predposlednom, 74. verši III. kapitoly. Tento verš, ktorý prostredníctvom Aiwassových úst predniesol Ra-Hoor-Khuit, znie: „Jest nádhera v mojom mene skrytá a slávna, sťa slnko polnoci je vždy syn.“ (There is a splendour in my name hidden and glorious, as the sun of midnight is ever the son.)[18] Crowleyho pôvodný komentár k tomuto okrem iného uvádza: „[…] Cheprer je slnko o polnoci na severe. Sever sa spája so znamením Býka, t. j. vykupiteľom Apisom, Synom.“ K tomuto v roku XVI e. n. v novom komentári dodal, že predpokladá, že celá vec má ešte hlbší zmysel, ktorý ale posiaľ neobjavil.[19] Veľkým rozšírením výkladu tohto komentára by sme azda mohli vidieť analógiu medzi Slnkom polnoci a Ježišom z Nazaretu. Stretli sme sa už aj s tým, že výraz „Slnko polnoci“ ktosi spojoval s betlehemskou hviezdou.
Milan Nakonečný zase spája symboliku Polnočného slnka s nús, ktoré podľa hermetikov „človek nachádza na dne svojej osobnosti ako zastrený zdroj“, ako potenciu cesty k svetlu.[20]
Záver
Je vhodné pripomenúť ešte jeden rozmer symboliky Polnočného slnka, a to ako pravdivého prúdu vo svete, ktorý je ak nie lživý, tak aspoň pravdu skresľuje.[21] Súčasťou našej snahy vždy bolo vyvažovať zaužívaný naratív tým, čo tento naratív zamlčiava alebo prekrucuje: nechať svetlo sveta dopadnúť aj na skrývanú alebo neznámu stranu pravdivého. Je to praktický rozmer mystického procesu vyrovnávania duality; je to živá dialektika. Obvykle to ide ruka v ruka so zastávaním sa tej slabšej strany v rámci kultúrneho konfliktu. Určite to nie je správne chápať tak, že sa z našej strany jedná o chválu slabosti: naopak, jedná sa o snahu o dosiahnutie spravodlivosti.[22]
Naším cieľom nie je nič iné než boj proti duchovnej, ako aj pozemskej neprávosti.
[1] Latinské slovné spojenie sol noctis znamená v najdoslovnejšom preklade „slnko noci“, avšak v súčasnom používaní je obvyklé prekladať a chápať ho ako „polnočné slnko“.
[2] Tento symbol je nutné chápať takto, a nie tak, že Polnočné slnko príliš slabé na to, aby negovalo noc.
[3] Samozrejme odmietame učenie o nadradenosti tzv. árijských rás, ktoré Evola s týmto všetkým spájal, spolu so všetkými politickými závermi z toho vyplývajúcimi alebo o to sa opierajúcimi. Ako čitateľ ešte uvidí v závere tejto eseje, naším cieľom je pravý opak podpory akejkoľvek tyranie.
[4] Viď Sebastián Jahič, „Zlatý věk“, in Magické eseje I, Sol Noctis, Zvolen 2022, s. 15 a nasl.
[5] Odraz tejto polarizovanej vyhranenosti vidíme aj v Evolom dôraze na zimný a letný slnovrat ako dva rýdze protiklady.
[6] Nasledujúci výklad o staroegyptskom náboženstve sa opiera predovšetkým o publikáciu Geraldine Pinch, Handbook od Egyptian Mythology, ABC-CLIO, Santa Barbara 2002, s. 58–60, 92, 172–173.
[7] Raov boj je teda možné chápať aj existencialisticky, teda ako boj proti skĺznutiu z finitného stavu do stavu bezhraničného, infinitného a demanifestovaného. Toto skĺznutie však v očiach finitnej mysle stále vyzerá ako niečo hrôzostrašné, pretože jeho prostredníctvom dochádza k zániku všetkého finitného („koniec sveta“). Raov boj teda môžeme chápať aj ako vedený v mene ďalšieho trvania „milosrdnej ilúzie“. Porovnaj Guénonov výrok: „Koniec sveta nikdy nie je a nikdy nemôže byť nič iné než koniec jednej ilúzie.“
[8] Crowley vo svojom obrade uctievania slnka podľa „Liber Resh vel Helios (Liber 200)“ asocioval slnko so štyrmi egyptskými bohmi, Raom za úsvitu, Ahathúr (Hathor) na poludní, Atumom za súmraku a Cheprerom o polnoci. Viď jeho Magii v teorii a praxi, Sol Noctis, Zvolen 2021, s. 736 a nasl. (III. časť, v siedmom dodatku); pre obšírnejší komentár viď Sebastián Jahič, Theléma Aleistera Crowleyho, Sol Noctis, Zvolen 2021, s. 261 a nasl. (5.5.7 podkapitola).
[9] Aleister Crowley, Kniha Thothova, Horus, Brno 1994, s. 134 a nasl.
[10] Táto symbolika temena môže okrem iného značiť prepojenosť s nevedomím – pozn. Jahič.
[11] So zimou a nocou sa spája severná svetová strana, kde sa slnko nachádza v noci, keď je mimo dohľadu (na severnej pologuli) – pozn. Jahič.
[12] Crowley, Kniha Thothova, s. 134–135. Je vhodné uviesť, že voda tiež je symbolom nielen nevedomia, ale predovšetkým sa spája s prvotnými vodami boha Nun, a teda v tomto kontexte aj s Duatom – podsvetím, ktorým slnko putuje v noci.
[13] Akron & Hajo Banzhaf, Crowleyho tarot – základní kniha, Fontána, Olomouc 2007, s. 166. Odporúčame oboznámiť sa s celou kapitolou.
[14] Crowley, Kniha Thothova, s. 136–137.
[15] Tamže, s. 137.
[16] Porov. Jan A. Kozák, Monomýtus: Syntetické pojednání o teorii mýtu, Malvern, Praha 2022.
[17] Navyše sme nenašli žiadnu pasáž, v ktorej by sa Crowley explicitne vyjadril k ceste slnka v Novom eóne. Môžeme sa však obrátiť k zákonu analógie (viď dôležitú pasáž v Magii v teorii praxi, s. 291–295, t. j. jej III. časť, 5. kapitola, kde Crowley porovnáva eón Osirida a Hóra) a na jeho základe vyhlásiť, že v Novom eóne slnko v sebe musí vyrovnať protiklady, a až potom podstupuje vonkajšiu konfrontáciu, a to už iba výhradne v radosti; zároveň však práve túto cestu podsvetím možno chápať ako prostriedok k onomu vyrovnaniu. Azda to znamená, že prechod podsvetím sa v Novom eóne stáva iba jednou z viacerých možných ciest k dosiahnutiu vlastnej úplnosti; alternatívnym výkladom je, že fázy (1) vyrovnávania protikladov a fázy (2) podstupovania cesty podsvetím sa neustále striedajú, podobne ako ich neustále striedavo podstupoval boh Ra. Prípadne ešte lepšiu syntézu môžeme nájsť v poslednej citácii z Knihy Thothovej uvedenej vyššie v hlavnom texte.
[18] Aleister Crowley, Sväté knihy thelémske, 2. vyd., Sol Noctis, Zvolen 2022, s. 98, 99.
[19] Aleister Crowley, The Law is for All: An Extended Commentary on The Book of the Law, Falcon Press, Phoenix 1983, komentár k III, 74.
[20] Milan Nakonečný, Smaragdová deska Herma Trismegista, 2. vyd., Vodnář, Praha 2009, s. 86; porov. s. 111; a tiež Milan Nakonečný, Neznámý filosof Louis-Claude de Saint Martin, Malvern, Praha 2007, s. 70. Inde čítame: „Půlnoční slunce bylo rovněž součástí mysteria alchymie. Bylo symbolem ducha v člověku, který vyzařuje skrze temnotu jeho lidského organismu. Rovněž to znamená duchovní Slunce sluneční soustavy, které mystikové dokážou spatřit stejně o půlnoci jako v pravé poledne, neboť není v moci hmotné země zadržet paprsky tohoto Božského světla.“ Manly Palmer Hall, Tajné nauky všech věků, Trigon, Praha 2021, s. 153.
[21] V tomto kontexte je Polnočné slnko možné chápať aj ako „slnko v pozadí slnka“, ezoterickú, skrytú pravdu v pozadí zjavenej, exoterickej pravdy. Exoterická pravda a zjavené slnko sa v tomto kontexte spája so sefirou Tiferet, zatiaľ čo skryté slnko sa viaže buď na Keter, alebo na Daat (druhý prípad je kontroverzný kvôli svojmu klifotickému potenciálu). Guénon sa dotýka tejto témy, keď píše, že „pohyb nebeských těles […] není dokonale kruhovitý, nýbrž je elipsovitý; elipsa konstituuje jakoby první ‚specifikaci‘ kruhu, a to skrze rozdělení středu na póly či ‚ohniska‘ ve směru jednoho z průměrů, jenž následně hraje zvláštní ‚axiální‘ roli, přičemž všechny ostatní průměry jsou ve své délce neshodné. Můžeme mimochodem dodat, že jelikož v této spojitosti planety opisují elipsy, v nichž Slunce je jedním z ohnisek, otázkou je, čemu odpovídá ono druhé ohnisko; jelikož se na tom místě nic tělesného nenachází, musí tam být něco, co náleží subtilnímu řádu […].“ René Guénon, Vláda kvantity a znamení doby, Sol Noctis, Zvolen 2022, s. 148 (20. kapitola), 3. pozn. pod čiarou, kurzíva naša.
[22] „Povinností hermetika je vždycky být s těmi, kteří jsou pronásledováni, poněvadž tam je utrpení, tam je přítomen Bůh, tam je oběť. Jakmile je někdo pronásledován, tam je magická a teurgická síla na jeho straně.“ Jan Kefer, 7. marca 1938. Cit. podľa Kristýna Bernardová, Nacismus versus okultismus v protektorátu: Osudy Jiřího Arvéda Smíchovského a Jana Kefera, Academia, Praha 2021, s. 166. (Niekto môže namietať rozpor medzi týmto výrokom a istými ustanoveniami thelémskej etiky oslavujúcimi „víťazstvo“ a zavrhujúcimi „porážku“, napr. AL, II, 18, 56. My takýto rozpor nevidíme. Kde je prenasledovanie, tam ešte nie je porážka prenasledovaných, ale odpor a potenciál víťazstva: ak nie hmotného, tak prinajmenšom toho dôležitejšieho – duchovného.)