Nicolás Gómez Dávila – Autentický reakcionár

Poznámka redaktora: El Reaccionario Auténtico či „Autentický reakcionár“ je krátka esej kolumbijského filozofa Nicolása Gómeza Dávilu (1913–1994), ktorá sa na verejnosti objavila až posmrtne v roku 1995. Je nielen jeho filozofickým epitafom, ale aj manifestom, pretože zo všetkých svojich spisov sa práve tu najväčšmi približuje formulácii pozitívneho programu, ktorým je, veľmi stručne, zastávanie „nadčasových hodnôt“ a pasívny odpor „proti času“. Taktiež sa tu zaoberá omylmi rôznych druhov „pokrokárstva“, ako aj reakcionárovým postojom potrebným k jeho praktickému životu „v dejinách“.

Texty Gómeza Dávilu sa vyznačujú neobvyklou „zhustenosťou“ – to, čo by iní vysvetľovali na ploche niekoľkých strán, prípadne niekoľkých kníh, on vyjadruje niekoľkými vetami. Čítanie jeho diela teda vyžaduje neustálu pozornosť a reflektovanie. Pre správne pochopenie je nutné jasne rozlišovať, kedy prezentuje cudzie postoje a kedy svoje vlastné. Nie nadarmo ho nazývajú „katolícky Nietzsche“.

Nicolás Gómez Dávila (zdroj obrázku: panampost.com)

* * *

Autentický reakcionár popudzuje pokrokára už len tým, že existuje. Prítomnosť reakcionára vyvoláva v pokrokárovi neurčité rozrušenie. Keď je pokrokár postavený pred reakcionársky postoj, nemôže sa ubrániť miernemu pohŕdaniu, s ktorým ide prekvapenie a nepokoj.

Aby pokrokár utíšil svoje obavy, má vo zvyku vysvetľovať si tento pohoršujúci a nepatričný postoj ako reakcionárovu masku jeho skrytých záujmov, prípadne ako príznak jeho pochabosti; ale iba novinári, politici a hlupáci nemajú tajný strach pred húževnatosťou, s ktorou najväčšie mysle Západu už 150 rokov vŕšia svoje výhrady voči modernému svetu. Títo „nebojácni“ miesto strachu iba úslužne opovrhujú, čo skutočne nevyzerá ako adekvátna odpoveď na prístup, v ktorom sa druží Goethe s Dostojevským.

Ak reakcionárove názory pokrokára udivujú, tak je to samotný reakcionársky postoj, ktorý ho naozaj vytáča. To, že sa reakcionár ohradzuje proti pokrokárskej spoločnosti, že ju súdi, zavrhuje, ale zároveň sa poddáva jej súčasnému monopolu na dejiny: to sa pokrokárovi zdá veľmi výstredné.

Radikálny pokrokár nerozumie, ako je možné, že reakcionár zavrhuje niečo, čo nepopiera; liberálny pokrokár zasa nerozumie, ako je možné, že reakcionár nepopiera niečo, čo zavrhuje. Prvý od neho žiada, aby sa vzdal svojho zavrhovania, keďže uznáva, že to, čo zavrhuje, je nevyhnutné; druhý ho zas vyzýva, aby nebol iba zdržanlivý, ak teda uznáva, že niečo je zavrhnutiahodné. Prvý ho nabáda, aby sa vzdal, druhý zase, aby konal. Obaja kritizujú jeho pasívnu lojálnosť k porážke.

Radikálny pokrokár a liberálny pokrokár teda kárajú reakcionára rôznymi spôsobmi, prvý tvrdením, že to, čo je nevyhnutné, je rozumné, druhý zasa, že to, čo je rozumné, zodpovedá slobode. Ich kritika je podmienená tým, že odlišne posudzujú dejiny.

Pre radikálneho pokrokára sú nevyhnutnosť a rozum synonymá: rozum je substancia nevyhnutnosti a nevyhnutnosť je proces, v ktorom sa rozum uskutočňuje v úplnosti. Oboje sú jedným prúdom existencií.

Dejiny podľa radikálneho pokrokára nie sú iba súčtom toho, čo sa udialo, ale aj epifániou rozumu. Aj keby rozum ukázal, že konflikt je hybným mechanizmom dejín, akékoľvek zlepšenie sa stále bude považovať iba za výsledok nevyhnutného činu, takže diskontinuálny sled činov bude vnímaný ako pochod nepoľavujúceho rozumu, ktorý šliape po porazených telách.

Radikálny pokrokár priľne iba k myšlienke, na ktorú dejiny upozorňujú, pretože obrysy nevyhnutnosti odhaľujú črty rodiaceho sa rozumu. Zo samotného toku dejín sa vynárajú ideálne miery, ktoré túto myšlienku obklopujú gloriolou.

Radikálny pokrokár, súc presvedčený o racionálnosti dejín, si kladie za úlohu podieľať sa na ich triumfe. Koreň etickej povinnosti podľa neho spočíva v našej možnosti popohnať dejiny k ich vlastným cieľom. Radikálny pokrokár sa prikláňa k bezprostrednému činu na podporu ich zavŕšenia, pretože individuálny rozum sa konaním v súlade s dejinami stotožňuje s rozumom sveta.

Pre radikálneho pokrokára je teda odsúdenie dejín nielen márny počin, ale aj počin pochabý. Je to márny počin, pretože dejiny sú to isté, čo nevyhnutnosť; je to pochabý počin, pretože dejiny sú to isté, čo rozum.

Liberálny pokrokár sa naopak zasadzuje do čírej náhodnosti. Sloboda je preňho substanciou rozumu a dejiny sú procesom, v ktorom človek uskutočňuje vlastnú slobodu.

Dejiny v očiach liberálneho pokrokára nie sú nutným procesom, ale vzostupom slobody smerom k jej úplnému privlastneniu človekom. Človek kuje svoje dejiny, pričom zlyhania svojej slobodnej vôle uvaľuje na prírodu.

Ak nenávisť a chamtivosť zavedú človeka do krvavých bludísk, tak sa uskutoční boj medzi slobodami, ktoré sú zvrátené, a slobodami, ktoré sú pravé. Nevyhnutnosť je len mŕtvou váhou našej vlastnej nečinnosti, takže liberálny pokrokár odhaduje, že dobrá vôľa môže človeka kedykoľvek vymaniť z nevoľníctva, ktoré ho utláča.

Liberálny pokrokár vyžaduje, aby sa dejiny správali v súlade s tým, čo požaduje jeho rozum, pretože práve jeho rozum vytvára slobodu; a keďže jeho sloboda taktiež plodí veci, ktoré sám háji, žiadny fakt nemôže presahovať právo, ktoré sloboda nastoľuje.

Revolučný čin kondenzuje etickú povinnosť liberálneho pokrokára, pretože rozbiť to, čo prekáža, je esenciálnym činom uskutočňovanej slobody. Dejiny sú nehybnou hmotou, ktorá je opracovaná zvrchovanou vôľou.

Liberálny pokrokár teda vidí poddanie sa dejinám ako nemorálne a pochabé jednanie. Pochabé, pretože dejiny sú sloboda; nemorálne, pretože sloboda je našou podstatou.

Ale reakcionár je pochábeľ, ktorý na sebe berie márnosť toho, že odsudzuje dejiny, a nemorálnosť toho, že sa im poddáva.

Radikálne pokrokárstvo a liberálne pokrokárstvo prinášajú čiastkové pohľady. Dejiny nie sú ani nevyhnutnosťou, ani slobodou, ale pružnou integráciou oboch.

Dejiny teda nie sú božskou stvorou. Nezdá sa, že by sa mračno prachu človeka dvíhalo v závane dychu posvätnej beštie; nezdá sa, že by epochy boli zoradené ako štádia embryogenézy metafyzického živočícha; udalosti dejín do seba nezapadajú ako šupiny akejsi nebeskej ryby.

Avšak ak dejiny nie sú abstraktným systémom, ktorý klíči pod vplyvom nezmarných zákonov, tak nie sú ani ľahkou potravou ľudskej pomätenosti. Vrtkavosť a povrchnosť ľudskej vôle nie je ich najvyšším vládcom. Udalosti dejín sa nedajú formovať ako mazľavé cesto v pracovitých rukách.

Vskutku, dejiny nie sú dôsledkom neosobnej nevyhnutnosti ani ľudského rozmaru, ale dialektiky vôle, kde sa slobodný názor rozvíja do nevyhnutných dôsledkov.

Dejiny sa nevyvíjajú ako jedinečný a nezávislý dialektický proces, ktorý predlžuje dialektiku neživej prírody do oživenej dialektiky, ale ako mnohosť dialektických procesov, ktoré sú početné ako slobodné činy viazané na rozmanitosť svojich telesných pôsobísk.

Ak je sloboda stvoriteľským činom dejín, ak každý slobodný čin vytvára nové dejiny, tak slobodný stvoriteľský čin sa v nezvratnom procese premieta do sveta. Dejiny sú sekrétom slobody; sloboda je sťa metafyzický pavúk, ktorý spriada geometrickú štruktúru svojej pavučiny.

Sloboda sa vskutku odcudzuje v samotnom geste, ktoré ju predpokladá, pretože slobodný čin má koherentnú štruktúru, vnútorný rád a normálny nástup dôsledkov. Čin sa rozvíja, rozširuje a expanduje do svojich nevyhnutných dôsledkov spôsobom, ktorý prislúcha jeho vnútornému charakteru a vnímateľnej povahe. Každý čin tvaruje kus sveta do špecifickej formy.

Dejiny sú teda spojením slobôd vykryštalizovaných v dialektických procesoch. Čím hlbšia je vrstva, z ktorej slobodný čin klíči, tým rozmanitejšie sú oblasti činnosti, ktoré určujú proces z činu vyplývajúci, a tým dlhší je aj jeho vplyv. Čin povrchný a okrajový sa vyčerpá v životných epizódach, zatiaľ čo čin ústredný a hlboký môže stvoriť epochu celej spoločnosti.

Dejiny sa tak členia na okamihy a epochy: na slobodné činy a dialektické procesy. Okamihy sú ich prchavým duchom, epochy hmatateľným telom. Epochy sa rozprestierajú ako úseky medzi dvoma okamihmi: medzi okamihom vzklíčenia dejín a okamihom ich ukončenia, ktorý je činom začiatku nového života. Nad závesmi slobody sa klenie bronzová brána.

Epochy nemajú nezrušiteľné trvanie: stret s procesmi vyvierajúcimi z väčšej hĺbky ich môže prerušiť, nehybnosť vôle ich môže predĺžiť. Zvrat je možný, pasivita familiárna. Dejiny sú nevyhnutnosťou, ktorú spúšťa sloboda a ničí náhoda.

Kolektívne epochy sú výsledkom aktívneho prijatia rovnakého rozhodnutia alebo pasívneho znečistenia nehybných vôlí; dokým ale trvá dialektický proces, do ktorého sa slobody vliali, sloboda nesúhlasiaceho sa vykrivuje do neúčinného vzdoru. Spoločenská sloboda nie je večne prítomná možnosť, ale skôr náhle povolenie kĺbu, ktorý spája veci.

Výkon slobody predpokladá inteligenciu citlivú na dejiny, pretože keď sa človek ocitne tvárou v tvár odcudzujúcej slobode celej spoločnosti, môže iba striehnuť na rachot kolabujúcej nevyhnutnosti. Všetok zápal pre účel vyprcháva, ak sa nevhlbuje do kľúčových puklín života.

Voči dejinám vyvstáva etická povinnosť konať vtedy, keď svedomie schváli cieľ, ktorý dočasne prevláda, alebo keď okolnosti vyvrcholia do usporiadania, ktoré nahráva našej slobode.

Človek, ktorého osud umiestnil do epochy bez predvídateľného konca, ktorej charakter driape jeho nervy a zasahuje ho aj v najväčšej hĺbke jeho bytosti, nemôže neuvážene obetovať svoj odpor svojmu zápalu, ani svoju inteligenciu svojej márnosti. Veľkolepé a prázdne gesto si zaslúži potlesk davu a odpor tých, ktorí dávajú prednosť rozjímaniu. V pochmúrnych obdobiach dejín by sa človek mal oddať podkopávaniu ľudskej pýchy.

Človek teda môže odsudzovať to, čo je nevyhnutné, a to bez toho, aby si protirečil, hoci vôbec nemôže konať, dokým sa to, čo je nevyhnutné, úplne nezborí.

Ak reakcionár prizná súčasnú sterilnosť svojich princípov a nepoužiteľnosť svojej kritiky, nie je to preto, že by ho nasýtil už len samotný obraz ľudského zmätku, ktorý svojím priznaním vyvolá. Reakcionár sa nezdržuje konania preto, že by ho odstrašovalo nebezpečenstvo, ale pretože súdi, že spoločenské sily sa sťa rozbúrená rieka nezastaviteľne rútia k cieľu, ktorým opovrhuje. Vyhĺbili si svoje koryto do skaly a ich smerovanie už nič nezmení, dokým sa samy neroztečú po neznámej plytčine. Gestá stroskotancov majú za následok len plavbu ich tiel pozdĺž druhého brehu.

Ak je ale reakcionár v našich časoch bezmocný, jeho údel ho núti byť svedkom toho, čo sa mu hnusí. Sloboda reakcionára spočíva v tom, že je poslušný príkazu.

V skutočnosti, aj keď to nie je nutnosť ani rozmar, dejiny pre reakcionára nie sú dialektikou imanentnej vôle, ale dočasným dobrodružstvom medzi človekom a tým, čo ho presahuje. Jeho diela sú stopami na rozvírenom piesku, tela človeka a tela anjela. Dejiny sú podľa reakcionára zdrapom, ktorý odtrhla sloboda človeka a ktorý sa chveje v závane osudu.

Reakcionár nemôže stíchnuť, pretože jeho sloboda nie je iba útočiskom, do ktorého uniká pred ohlušujúcim ruchom sveta a kam sa uchyľuje, aby mal vládu nad sebou samým. Reakcionár sa svojím slobodným činom zmocňuje viac než len svojej podstaty.

Sloboda nie je len abstraktnou možnosťou zvoliť si medzi známymi statkami, ale konkrétnou podmienkou, pri ktorej sa nám umožňuje vláda nad novými statkami. Sloboda nie chvíľkovým úsudkom, ktorý si vyberá medzi protichodnými pudmi, ale horou, na ktorej človek rozjíma nad výstupom nových hviezd spomedzi žiarivého prachu hviezdneho neba.

Sloboda umiestňuje človeka medzi zákazy, ktoré nie sú fyzické, a imperatívy, ktoré nie sú životne dôležité. Okamih slobody rozptyľuje klamlivú zrejmosť dňa, aby sa ponad horizont duše zdvihol nehybný vesmír, ktorého pominuteľné svetlá kĺžu po našich chvejúcich sa telách.

Zatiaľ čo pokrokár sa vrhá k budúcnosti a konzervatívec k minulosti, reakcionár neposudzuje svoje dychtenie ani podľa dejín včerajška, ani podľa dejín zajtrajška. Reakcionár nevíta s jasotom nasledujúce ráno, rovnako ako nelipne na posledných tieňoch noci. Jeho príbytok stúpa v tom žiarivom priestore, kde sa k nemu obracajú podstaty vo svojej nesmrteľnej prítomnosti.

Reakcionár uniká z otroctva dejín, pretože v divočine ľudskosti sleduje stopu božských krokov. Ľudia a skutky sú pre reakcionára úslužnými a smrteľnými telami, ktorými hýbu závany spoza hôr.

Byť reakcionárom znamená hájiť záujmy, o ktoré sa nehrá na hracej doske dejín; hájiť záujmy, pri ktorých na prehre nezáleží.

Byť reakcionárom znamená vedieť, že to, čo veríme, že sme vynašli, v skutočnosti iba odhaľujeme; znamená to pripúšťať, že naša predstavivosť nie je tvorivá sila, ale iba niečo, čo obnažuje hladké telá.

Byť reakcionárom neznamená zastávať určité záujmy ani obhajovať určité ciele, ale podrobiť našu vôľu nevyhnutnosti, ktorá neškrtí; vzdať našu slobodu nutnosti, ktorá nenúti; je to nájsť dôkazy, ktoré nás budú viesť v našom nežnom spánku na brehu starodávnych jazier.

Reakcionár nie je nostalgický rojko snívajúci o stratených včerajškoch, ale lovec posvätných tieňov na horách večnosti.

Preklad: Anna Korbašová

Redakcia: Ivan Šebesta

Vydavateľstvo Sol Noctis vydalo od Nicolása Gómeza Dávilu knihu O ľudskom údele.