8. august 2025 (Svetový deň mačiek)
H. P. Lovecraft
Zo zbierky Volanie Cthulhu a iné hrôzostrašné príbehy.
Úvod prekladateľa: Lovecraft bol veľký milovník mačiek a celú túto krátku poviedku venoval práve im. Príbeh pripomína bájku či rozprávku o spravodlivej pomste a niektoré jeho prvky sa zdajú byť vypožičané z diela Lorda Dunsanyho, hlavne zmienka o kočovných „temných cudzincoch“. Lovecraft načrtol osnovu príbehu už v liste z 21. mája 1920, celú poviedku potom napísal za jeden deň, 15. júna 1920. Prvýkrát bola publikovaná v novembrovom čísle magazínu The Tryout v roku 1920.
Hovorí sa, že v meste Ulthar, ktoré leží za riekou Skai, nikto nesmie zabiť mačku; a keď sa pozriem na svojho spoločníka, čo sa ku mne túli a pradie pri ohni, tak tým rečiam verím. Mačka je čarovný tvor a má blízko k tým tajuplným veciam, ktoré ľudské oko nevidí. Nesie v sebe dušu starého Egypta a príbehy zo zabudnutých miest Meroe[1] a Ofír.[2] Je sestrou kráľa savany a dedičkou tajomstiev starobylej čiernej Afriky. Jej sesternicou je Sfinga a obe hovoria tou istou rečou. Mačka si však pamätá aj to, na čo už Sfinga zabudla.
Predtým než v Ulthare zaviedli spomínaný zákaz, žil tam starý sedliak a jeho žena, ktorí zlomyseľne kradli a zabíjali mačky svojich susedov. Prečo to robili, neviem; viem iba, že niektorým ľuďom vadí hlasné nočné mňaučanie, iní zas neznesú, keď sa im niečo po súmraku zakráda po záhrade. Nech to už sedliak a jeho žena robili z bársakého dôvodu, vždy s radosťou do pasce chytili a zabili každú mačku, čo sa im priblížila k chatrči; a podľa zvukov, ktoré sa ozývali po zotmení, ich museli sprevádzať zo sveta obzvlášť krutým spôsobom. Ostatní dedinčania sa na to starca a jeho ženy nikdy nepýtali; jednak aby nemuseli hľadieť do ich krivých, vyschnutých tvárí, jednak pretože ich chatrč stála ďaleko, malá a skrytá v tôni rozkošatených dubov na konci zanedbaného poľa za dedinou. Pravdou bolo, že hoci majitelia mačiek tých dvoch starúchov veľmi nenávideli, ešte väčšmi sa ich báli. Preto im nikdy nevynadali do brutálnych vrahov, ale iba sa starali o to, aby žiadna z ich drahocenných mačiek nezablúdila k tej odľahlej chatrči pod ponurými stromami. Keď však niekomu poľavila pozornosť, ktorási z jeho mačiek sa zatúlala a po zotmení sa ozvali tie nešťastné zvuky, skormútený majiteľ vždy iba bezmocne hromžil, alebo sa naopak utešoval a ďakoval Osudu, že sa to nestalo niektorému z jeho detí. Ľud Ultharu bol totiž prostý a nevedel, odkiaľ jeho mačky kedysi prišli.
Jedného dňa do úzkych, kameňmi dláždených ulíc Ultharu zavítala karavána zvláštnych cudzincov z juhu. Temní tuláci to boli, iní ako ten druhý kočovný národ, čo k nim zavítal raz za dva roky. Na trhovisku vám za groš niečo vyveštili a ich obchodníci predávali pestrofarebné korálky. Nik netušil, odkiaľ prišli; vedelo sa však, že sa modlia zvláštne modlitby a na vozy si maľujú zvláštne postavy s ľudskými telami a hlavami mačiek, sokolov, baranov a levov. Vodca karavány nosil kapucňu upevnenú čelenkou, z ktorej trčali dva rohy a medzi nimi bol malý zlatý tanier.
V tej karaváne bol jeden voz a v ňom žil chlapec bez otca a matky, ktorý mal iba jedno malé čierne mačiatko, ktoré veľmi ľúbil. Rodinu mu vzal čierny mor, ale ostal mu tento malý chlpáčik a ten tíšil jeho smútok — lebo keď ste ešte dieťa, huncútstva malej mačičky vám prinesú veľa radosti. A tak sa chlapec, ktorého tí temní tuláci volali Menés, viac usmieval než plakal, lebo sa stále ihral so svojím mačiatkom na schodoch spustených z neobyčajne pomaľovaného voza.
Na tretí deň návštevy cudzincov v Ulthare mladý Menés nemohol nájsť svoje mačiatko. Tak hlasne plakal na trhovisku, že mu ktorýsi dedinčania povedali o starcovi a jeho žene a o zvukoch, čo v tú noc počuli z ich chatrče. Keď sa to chlapec dozvedel, prestal plakať, uvažoval, meditoval, a nakoniec sa začal modliť. Zdvihol ruky k slnku a modlil sa jazykom, ktorému dedinčania nerozumeli — a ani sa mu rozumieť nepokúšali, lebo ich pozornosť upútala obloha a zvláštne tvary, do ktorých sa usporadúvali oblaky. Bolo to veľmi nezvyčajné, ale kým chlapec drmolil svoje prosby, zdalo sa, že sa im nad hlavami tvarujú tienisté, nezemské obrazy cudzokrajných bytostí, napol ľudia, napol zvieratá, čo miesto kráľovských korún majú akoby rohy s tanierom uprostred. Príroda je však plná ilúzií, ktoré môžu učarovať každému, kto sa ľahko zasníva.
Cudzinci tú noc Ulthar opustili a nikdy sa už nevrátili. Domáci sa vtedy preľakli, pretože si všimli, že v celej dedine nemohli nájsť ani jednu mačku. Nebolo v Ulthare ani jedného kozuba, ani jednej piecky, ktorým by nechýbala mačka. Zmizli všetky, veľké aj malé, čierne aj biele, žlté aj sivé, strakaté aj pruhované. Starý Kranón, richtár, bol presvedčený, že počerní cudzinci si vzali mačky z pomsty za Menésovo zabité mačiatko, a tak preklial ich karavánu aj malého chlapca. Ale Nith, štíhly notár, povedal, že na vine budú skôr starý sedliak a jeho žena, lebo všetci vedeli o ich nesmiernej nenávisti k mačkám, a tiež že boli vo svojom počínaní čoraz trúfalejší. Zlovestnej dvojici sa však stále nikto neodvážil postaviť — až kým krčmárov syn Atal neodprisahal, že za súmraku videl všetky ultharské mačky na tom prekliatom poli pod košatými dubmi, ako pomaly a takmer pobožne kráčajú v kruhu okolo chatrče, vždy dve vedľa seba, akoby slúžili nejaký neslýchaný zvierací obrad. Dedinčania nevedeli, či chlapcovi veriť; a keďže sa báli toho zloprajného páru, ktorý možno privábil všetky ich mačky do smrtiacej pasce, uzhodli sa, že nepôjdu za starým sedliakom, ale počkajú, kým sám vyjde zo svojho do tmy ponoreného a odporného domu.
A tak šli občania Ultharu spať, hoc ich zžieral bezzubý hnev. Keď sa však ráno zobudili — ajhľa! —, každá mačka spala na svojom kozube! Veľká či malá, čierna či biela, žltá či sivá, strakatá či pruhovaná: nechýbala ani jedna. Všetky mali uhladené kožúšky, boli sýte a priadli. Mešťania sa o ich zázračnom návrate dlho rozprávali a boli unesení. Starý Kranón stále trval na tom, že ich museli vziať tí cudzinci, pretože z chatrče zlého starca a jeho ženy by sa mačky živé nevrátili. Všetkým Ultharčanom sa každopádne zdalo podozrivé, že mačky odmietali jesť svoj prídel mäsa a piť zo svojich misiek s mliekom. Celé dva dni sa tie vykŕmené, pohodlné mačky jedla ani nedotkli, iba sa spokojne vyhrievali pri kozube alebo na slnku.
Trvalo celý týždeň, kým si dedinčania všimli, že v oknách starcovej chatrče sa po súmraku nesvieti. Štíhly Nith podotkol, že starca a jeho ženu nevideli od tej zvláštnej noci, keď zmizli všetky mačky. Musel prejsť ešte týždeň, kým starý richtár prekonal strach a rozhodol sa tú tmavú, tichú chatrč navštíviť, ale najskôr si za sprievod zavolal kováča Šanga a kamenára Thula. No keď vylomili chatrné dvere, našli iba toto: na hlinenej podlahe dve dočista obraté ľudské kostry a množstvo švábov, čo sa hemžili v rohoch miestnosti.
Ultharčania o tej novine viedli dlhé rozpravy. Zath, ohliadač mŕtvol, sa vášnivo hádal s notárom Nithom. Kranón, Šang a Thul celý deň odpovedali na dobiedzavé otázky. Podrobne vyspovedali dokonca aj Atala, krčmárovho syna, a potom mu za odmenu dali cukrík. Všetci hovorili o starom sedliakovi a jeho žene, o karaváne temných cudzincov, o malom Menésovi a jeho čiernom mačiatku, o jeho modlitbách a postavách na oblohe, ale aj o zvláštnom správaní mačiek po odchode karavány a o tom, čo sa neskôr našlo v chatrči pod stromami za pustým poľom. Na konci rozpráv sa mešťania uzniesli, že prijmú ten vychýrený zákon, o ktorom s údivom rozprávajú všetci obchodníci v Hathegu a všetci pútnici v Nire: a tým zákonom je, že v meste Ulthar nikto nesmie zabiť mačku.
preložil Ivan Šebesta
Zo zbierky Volanie Cthulhu a iné hrôzostrašné príbehy.
[1] Meroe bolo hlavné mesto starovekého núbijského kráľovstva Kúš. Zvyšky mesta ležia na východnom brehu Nílu v dnešnom Sudáne.
[2] Ofír je bohatý prístav spomínaný v Starom zákone (Prvá kniha kráľov, IX, 8; X, 11; Genezis, X, 29).