Nyarlathotep

^{11. november 2023}

H. P. Lovecraft

Zo zbierky Volanie Cthulhu a iné hrôzostrašné príbehy.

Úvod prekladateľa: Nyarlathotep je úchvatná ornamentálna poviedka, v ktorej sa prelínajú motívy vyspelých technológií a mystického tajomna, kozmického úpadku a dimenzií mimo tohto sveta. Práve tu sa prvýkrát objavuje egyptský „boh“ Nyarlathotep, zvaný aj Hemžiaci sa chaos, ku ktorému sa Lovecraft v neskoršej tvorbe opakovane vrátil. Poviedku napísal začiatkom decembra 1920 a obratom ju aj publikoval v United Amateur, čísle datovanom „november 1920“, ktoré však reálne vyšlo o niekoľko mesiacov neskôr. Je to jeden z textov, v ktorých sa Lovecraft nechal inšpirovať vlastnými snami: Nyarlathotepa začal písať okamžite po prebudení a prvý odsek dopísal skôr, než sa mu myseľ celkom rozjasnila…

Nyarlathotep… hemžiaci sa chaos… som posledný… rozpoviem to naslúchajúcemu svetu…

Nepamätám si, kedy presne to začalo, ale bolo to pred mesiacmi. Napätie v spoločnosti sa dalo krájať. Okrem politických a sociálnych nepokojov sme cítili zvláštny pocit neustálej fyzickej hrozby — a to hrozby tak rozsiahlej a všeobsažnej, že kým neupadnete do najhoršej horúčky a blúznenia, neviete si to predstaviť. Pamätám si, že som stretával ľudí s bledými a ustrašenými tvárami, čo si šepkali výstrahy a proroctvá, ktoré sa nik neodvážil zopakovať nahlas či priznať, že ich počul. Krajinu gniavil pocit ťažkej viny a z priepastí medzi hviezdami duli chladné vetry, ktoré vyhnali trasúcich sa ľudí na temné a osamelé miesta. Aj v následnosti ročných období nastala diabolská zmena — jesenné teplo desivo neslablo a všetci cítili, že svet a možno aj celý vesmír prešiel spod vlády známych bohov a síl do moci tých bohov a síl, čo nie sú známi.

Práve v tých dňoch Nyarlathotep opustil Egypt. Nikto ho nepoznal, ale v žilách mu kolovala stará egyptská krv a vyzeral ako faraón. Keď ho felah¹ zbadal, pokľakol, hoc sám nevedel prečo. Vravel, že povstal zo zabudnutia starého dvadsaťsedem storočí a počul správy z miest mimo tejto planéty. Tak do civilizovaného sveta vkročil Nyarlathotep — tmavý, štíhly a zlovestný. Vždy si kupoval zvláštne nástroje zo skla a kovu, aby ich spájal a prerábal do nástrojov ešte podivnejších. Veľa rozprával o vedách — o elektrine a psychológii — a preukazoval moc, z ktorej diváci zostávali bez slov. Jeho sláva šmahom vyletela do nedozerných výšin. Ľudia sa navzájom povzbudzovali, aby šli za Nyarlathotepom, a chveli sa strachom. Kam Nyarlathotep prišiel, pokoj sa odtiaľ vytratil, lebo vždy po polnoci sa tam ulicami rozniesol vreskot ľudí sužovaných nočnými morami. Nikdy predtým nemala verejnosť podobný problém, ale teraz by správcovia najradšej zakázali spať od polnoci do rána, len aby všeobecné šialenstvo svojou hrôzyplnosťou nerušilo ten bledý, užialený mesiac, čo žiaril na zelené vody žblnkajúce pod mostmi a na staré veže, čo sa zabodávali do chorľavej oblohy.

Pamätám si deň, keď Nyarlathotep pricestoval do nášho mesta — toho veľkého, starého, strašného mesta, v ktorom sa spáchali nespočetné zločiny. Upozornil ma naňho priateľ a spomenul mi aj jeho fascinujúce a očarujúce zjavenia, takže som zahorel túžbou poznať jeho najskrytejšie tajomstvá. Povedal mi, že sú desivejšie a úchvatnejšie než moje najdivšie predstavy, že sa tam na plátno v tmavej miestnosti premietajú proroctvá,² aké sa nik okrem Nyarlathotepa neodváži prorokovať, a že keď sa tam vyroja iskry, berie si od ľudí to, čo si ešte nebral nik pred ním, a im to potom vidno na očiach. Šepkalo sa, že koho takto Nyarlathotep poznačil, ten videli veci, aké iní nevideli.

V jeden horúci jesenný večer som sa pripojil k nepokojným davom, aby som Nyarlathotepa navštívil. Prešli sme sparnou nocou hore po nekonečných schodoch do dusnej miestnosti. Na plátno tam premietali výjavy zahalených postáv v kapucniach uprostred ruín; za nimi sa mihali zlovoľné žlté tváre, čo vykúkali spoza zničených monumentov.³ A videl som, že svet zápasí s čiernotou a bojuje proti vlnám deštrukcie, čo sa valili z hlbín vesmíru, vírili na oblohe, mútili svetlo a hubili hasnúce, chladnúce slnko. Potom sa divákom okolo hláv roztancovali iskry a vlasy sa im postavili dupkom, zatiaľ čo odkiaľsi priplachtili tiene grotesknejšie, než dokážem opísať, a sadli im na hlavy. A keď už som dokonca aj ja, odmeraný a nadmieru vedecky orientovaný, zamrmlal akýsi protest, skloňujúc „šarlatánstvo“ a „statickú elektrinu“, Nyarlathotep nás všetkých vyhnal zo sály, dole po točivých schodoch do vlhkých, horúcich, vyľudnených polnočných ulíc. Zakričal som, že sa nebojím, že nikdy som sa ničoho nebál, a ostatní, azda aby sa utešili, to kričali so mnou. Jeden po druhom sme odprisahali, že naše mesto je presne rovnaké ako predtým; že je v ňom stále život. Keď potom elektrické lampy jedna po druhej pozhasínali, zanadávali sme si na firmu, čo ich mala na starosti, a smiali sme sa na grimasách, do ktorých sme posmešne vykrúcali naše tváre.

Myslím si, že sme cítili, že na nás zo zelenavého mesiaca čosi dopadá, lebo keď sme sa v noci museli spoľahnúť na jeho svetlo, mimovoľne sme sa usporiadali do prazvláštnych útvarov a zdalo sa, že vieme, kam kráčame, hoc sme sa na to neodvážili pomyslieť. V jednej chvíli sme sa pozreli na dlažbu a zistili, že dlaždice sú vylámané, rozbité a mnohé zarástla tráva. Videli sme aj podlhovasté kusy zhrdzaveného kovu tam, kde mala byť dráha pre električky.⁴ Potom sme na nich zbadali osamelý vozeň s vybitými oknami — ošarpaný, dokrútený, takmer prevalený na bok. Rozhliadli sme sa a spoznali, že tretia veža pri rieke kamsi zmizla a siluete druhej chýbal vrchol. Potom sme sa rozdelili a šli sme za sebou v úzkych radoch; zdalo sa, že každý rad kráča iným smerom. Jeden zmizol do úzkej uličky po našej ľavici a ostala po ňom len ozvena po šokovanom zastonaní. Druhý rad sa vplazil cez papradím obrastený vchod do podzemia, pričom kvílil šialeným smiechom. Môj rad privábili šíre polia za mestom a zakrátko sme pocítili chlad, čo odohnal teplo tej horúcej jesene — pretože sme prišli až k ponurému močarisku a vôkol nás sa zaskvel pekelný ligot luny na zlovestnom snehu. Ten nevysvetliteľný sneh pokrýval zem iba v jednom smere, v ktorom ležala tiesňava o to temnejšia, o čo černejšie boli jagotajúce sa skalné steny po jej stranách. Náš rad sa zdal vskutku veľmi úzky, keď zasneným a tackavým krokom vykročil priamo do tej tiesňavy. Ja som otáľal vzadu, pretože ma tá čierna trhlina uprostred zelenkavého snehu desila a marilo sa mi, že som začul ozvenu znepokojivého náreku, čo azda vydal jeden z mojich spoločníkov, ktorého pohltila tma. Nedokázal som však zastaviť svoje kroky, akoby som bol pripútaný k tým, ktorí šli predo mnou. Kráčal som teda vpred a napoly sa vznášal medzi ohromnými snehovými závejmi, rozochvený a prestrašený, a vstúpil som do slepého víru nepredstaviteľných vecí.

Vreskot a osvietenie, či nemota a nepríčetnosť — to vedia len božstvá vekov minulých. Chúlostivý, chorý tieň sa zvíja v rukách, čo nie sú rukami, a skazonosné víchrice ošľahávajú sinalé hviezdy, kradnú ich jas a nevidomo sa ženú kamsi okolo prízračných polnocí hnijúceho vesmíru a mŕtvolných svetov sťa zdochlín posiatych vredmi, ktoré boli kedysi mestami. Za hranicami svetov žiaria nejasné vízie chimérických vecí, obrysy stĺporadí znesvätených chrámov na bezmenných skalách pod rovinou priestoru, čo siahajú až do závratných vákuí nad panstvami svetla a temnoty. A naprieč touto rakvou univerza duní tlmená, šialená hra na bubny a s ňou tam znie i vysoký, monotónny hvizd fláut, ktorého zdroj leží kdesi v nepredstaviteľných, neosvetlených komnatách mimo času: a na to ohyzdné pišťanie a búšenie pomaly, ťarbavo a absurdne tancujú kolosálni, pochmúrni, človeku celkom cudzí bohovia — tie slepé, nemé, nemysliace monštrá, ktorých dušou je Nyarlathotep.

preložil Ivan Šebesta

Kúp knihu Volanie Cthulhu a iné hrôzostrašné príbehy.

Poznámky

1. Felah je arabské označenie roľníka alebo pracovníka v poľnohospodárstve.

2. Reč je o filmoch premietaných v kinách, čo v dobe spísania tejto poviedky už bola bežná súčasť amerického života.

3. Podľa niektorých komentátorov autor hovorí o aziatoch („žltá rasa“). Obavy z toho, že ázijské národy dobehnú technologický a mocenský náskok Západu a rozvrátia ho, boli začiatkom 20. storočia veľmi bežné; v Spojených štátoch boli tiež podnietené prisťahovalectvom z ďalekovýchodných krajín do Kalifornie. Na druhej strane Lovecraft skutočne mohol mať na mysli akési žlté príšery na plátne: filmy sa síce točili čiernobielo, ale bolo možné ich dofarbovať.

4. Koľajová mestská doprava sa vo vyspelom svete začala zavádzať už začiatkom 19. storočia; vozne boli pôvodne ťahané koňmi alebo poháňané parou, neskôr aj plynom. Prvé vozne poháňané elektrinou — električky — boli zavedené už v roku 1875.