Iniciačný rozmer Nevesty hôľ

Sebastián Jahič

(Nasledujúca esej analyzuje slávnu Švantnerovu novelu Nevesta hôľ a objaví sa v pripravovanej knihe Sebastiána Jahiča s názvom Magické eseje I.)

Úvod

Nevestou hôľ (1946) Františka Švantnera (1912–1950) sa naši čitatelia už určite stretli. Je to klasické dielo slovenského naturizmu (maturitná otázka!), ktoré sa dočkalo filmového (1972) aj divadelného spracovania (2015) a nedávno aj nového vydania od Sol Noctis. Dielo má svoj nepopierateľný „magický“ rozmer, v ktorom opisuje svet a postavy na rozmedzí reality a sna na pozadí slovenskej prírody. Som toho názoru, že stretnutie hlavnej postavy a zároveň rozprávača príbehu, Libora, s ústrednou „nevestou“, Zunou, má okrem umeleckého aj iniciačný rozmer. Zuna predstavuje absolútnu Ženu, je stelesneným archetypom a konfrontácia s ňou otvára protagonistu takému rozmeru prežívania, ktorý nie je schopný zvládnuť a hrať podľa jeho pravidiel, takže nakoniec Zunu spolu so snovým svetom, ktorý sa mu jej prostredníctvom otváral, stráca. Nielenže má teda Nevesta hôľ iniciačný rozmer: je záznamom neúspešnej iniciácie, podobne ako napríklad Hypnerotomachia Poliphili.[1]

Precítenosť tohto Švantnerovho diela zanecháva dojem, že ho autor aspoň sčasti zažil na vlastnej koži. Sú to práve vypäté okamihy lásky a sexuality, pri ktorých má dnešný profánny človek možnosť spontánne presiahnuť seba samého a otvoriť sa vyššiemu rozmeru duchovného prežívania.[2] Považujem teda Nevestu hôľ za autentický záznam istého Švantnerovho zážitku, ktorý je prefiltrovaný závojom fikcie, imperatívmi dobovej beletrie a daného žánru a ktorému na autentickosti nič neuberá ani to, že sa možno z väčšej časti odohral iba v rovine autorovho vnútorného prežívania.

Aby sa čitateľ zorientoval, budem sumarizovať dej diela a potom analyzovať tie jeho prvky, ktoré sú pre nás zaujímavé. Čitateľa varujem, že pri ďalšom čítaní sa nevyhne masívnym spojlerom.

Ultrarýchle zhrnutie deja

Z deja je možné vydedukovať, že sa odohráva v presne neurčený čas niekedy v posledných rokoch prvej Československej republiky.[3] Mladý muž menom Libor, rozprávač diela v prvej osobe, sa po desiatich rokoch vracia do rodnej (fiktívnej) obce menom Prietržiny, ktorá sa nachádza v doline pod vysokým pohorím, ktorému dominuje (rovnako fiktívny) Veľký zvon;[4] získal tu miesto hájnika. Zakrátko sa stretáva so svojou detskou láskou, Zunou, dcérou slepého mlynára, ktorý je vraj vlkolakom a ktorého prenasleduje diabol. Libor nie je jediný, kto má o Zunu záujem: je tu aj krčmár Weinhold, ktorého motivácia je čisto zištná, pretože sobášom chce získať mlyn jej otca. Je tu i Tavo, uhliar, „škuľavý a ryšavý boh všetkých ožranov“,[5] ktorý pôsobí dojmom primitíva a polorozprávkovej bytosti, ale ktorý v minulosti precestoval svet a nechal sa vysvätiť za pravoslávneho popa. Neskôr sa v deji objavia ďalšie mýtické postavy: vlk, s ktorým sa Zuna hráva v horách; zbeh alebo tulák, ktorý sa v horách ukrýva; a duch lesov: tieto postavy môžu, ale aj nemusia byť jednou a tou istou.

Dielo je rozdelené na tri časti: prvá ma 7, druhá 6, tretia 5 kapitol (k tomuto sa ešte vrátim na konci tohto článku). V prvej časti sa Libor dozvedá o Weinholdových a Tavových nárokoch na Zunu. Najskôr Zunu odmieta, a to keď sa v krčme dozvedá, že je miestnou pobehlicou. Neskôr mu však Tavo vyjaví, že „Zuna je čistá ako ľalia“.[6] Toto spôsobuje Liborovi veľkú radosť a v dvoch snoch v období okolo svätojánskej noci stretáva Zunu: v prvom sne letia vetrom na svoj sobáš, kde ich oddáva „Praduch“; v druhom nastáva svadobná noc, ktorú však Libor odmieta zavŕšiť, pretože sa dožaduje toho, aby najskôr prebehol pozemský sobáš (aj k tomu sa ešte vrátime a rozvedieme to do podrobností).

Hoci sme sotva v polovici príbehu, odtiaľto to už len rôznymi spôsobmi ide pre Libora dolu vodou. Nielenže v druhej časti zanedbáva svoje povinnosti hájnika: so Zunou sa stretáva aj v skutočnom svete a sú si naklonení, ale vždy sa zdá, že patrí aj niekomu inému. Najskôr odhalí jej priateľa-vlka, potom sa zdá, že Zuna sa stretáva s neznámym tulákom v horách. Libor zastrelí vlka a dovlečie jeho mršinu do dediny, čím na ňu prinesie nešťastie. Práve vtedy odhaľuje, že Tavo má zásnuby so Zunou, oslavuje to celá krčma. Ešte v ten večer zhorí stajňa s Liborovým koňom (čo sa mi zdá ako jasný symbol kastrácie).

V tretej časti Libor prichádza o miesto hájnika. Hoci je „voľný ako vták“, vracia sa do Prietržín, skôr len aby si ujasnil, ako sa majú veci so Zunou, než aby ju skutočne získal (alebo tak si to aspoň obhajuje sám pred sebou). Tavo o Zunu z nevysvetlených dôvodov prišiel a teraz si ju má vziať Weinhold. Libor zbiera v hore kusy oblečenia, ktoré môžu patriť tajomnému tulákovi, alebo možno duchovi hôr. S duchom hôr sa skutočne prostredníctvom týchto zdrapov aj rozpráva a nakoniec, aby sa ducha zbavil, ich musí spáliť. Zuna na svoj svadobný deň uteká aj pred Weinholdom: Libor ju napriek nepozemskej búrke prenasleduje do hôr. Tam stretáva Tava, ktorý ho k Zune privedie. Je s nahým tulákom a zdá sa, že „práve majú svadobnú noc“.[7] Zuna sa správa ako vlčica a spája si vábenie s násilím. Tulák sa pred ňou snaží ujsť, čím sa Zune sprotiví a tá mu prehryzne krk. Ako Tavo skonštatuje, tulák „bol prislabý na jej ľúbosť“.[8] Poslednýkrát vidia Zunu vo chvíli, keď „rýchlo ani blesk“ odbehne a zmizne „v hĺbkach noci“.[9]

Tavo a Libor tuláka pochovajú. Po Zune sa zľahne zem, ani v Prietržinách, ani nikde inde ju už viac nenájdu, všetko hľadanie je bezvýsledné. Libor na ňu ešte niekoľko dní čaká pri hrobe tuláka. Novela sa končí pamätnými Tavovými slovami:

„Zuna vyrástla medzi vrchmi. Poznala ich silu i ľúbosť, preto sa s nimi už dávno zasnúbila. A nevolila zle. Či myslíš, že by mohla byť šťastná medzi ľuďmi, ktorých všetky možnosti, ba aj náruživosť je zmeraná iba smrťou?! Hu, taký údel si ona nezaslúžila. Hole si ju vychovali, nuž si ju i vzali, lebo aj ony majú svoje nevesty.“[10]

Iniciačná interpretácia

Najskôr sa zameriame na postavu Zuny. Zuna je Pannou a Neviestkou zároveň: nikdy počas deja nie je ujasnené, ako to s ňou bolo naozaj, či spala s mnohými chlapmi z dediny, alebo či je naozaj „čistá ako ľalia“, a práve preto stelesňuje oba spomínané archetypy.[11] Hoci chvíľami pôsobí ako obyčajné dievča, inokedy, najmä vďaka snovým scénam, v ktorých vystupuje, pôsobí zase ako archetyp Ženy, ako absolútna Žena, a to aj vďaka svojmu striedaniu toho, kto má byť jej vyvoleným: keďže je absolútnou Ženou, jej druhom môže byť iba absolútny Muž; takého hľadá a nakoniec takého nenachádza ani v Liborovi, ani v Tavovi, ani v neznámom tulákovi, ktorý sa azda dostal najbližšie, no za svoje zlyhanie v poslednej skúške dostal najnemilosrdnejší trest. Keďže tohto Muža nenachádza, vytráca sa z tohto sveta. Zuna – všimnime si nápadnú podobnosť so slovom „Luna“:[12] Zuna skutočne zosobňuje lunárnosť – je stelesnením moci ako ženského princípu tak, ako ho chápal Julius Evola: princíp objektu (respektíve substancie ako kategórie, ktorá je protikladná esencii), ktorý fascinuje a ktorým sa adept (subjekt) nesmie nechať fascinovať (= podriaďovať sa mu), ale má sa ho chopiť (= podriadiť si ho).

Zuna sa vo svojej prelietavosti a dočasnosti zdá byť vzdialenou obdobou kráľovnej zo Sáby, biblickej postavy s podobnou symbolikou. Je to žena, ktorá je dokonalou milenkou, ale nikdy nemôže byť dokonalou manželkou: ako žena je tak dokonalá, že nehodno z nej spraviť svoju manželku, lebo manželstvom by úžas z nej zovšednel a jej dokonalosť by sa poškvrnila – muž musí odísť a zachovať si odstup, aby si jeho styk s ňou zachoval posvätný status. Ezoterické maximum vraví: „Keď stretneš kráľovnú zo Sáby, neučiň z nej svoju manželku.“ Snáď jedine ten, kto by sa stal dokonalý, by si mohol Zunu natrvalo privlastniť, no to by sa spolu s ňou musel vyšvihnúť do vyššieho sveta. Zuna – ak sa budeme držať jej prirovnania ku kráľovnej zo Sáby – však (zrejme) nie je panna a zdá sa, že takmer každý si ju môže na krátku chvíľu privlastniť: kto si ju však privlastní v správnom rozpoložení ducha, ten sa stretne s vyšším ženstvom, čo mu zas môže odhaliť jeho vlastný skrytý duchovný potenciál: môže ho to natrvalo duchovne pozdvihnúť (iniciovať). Domnievam sa, že práve túto možnosť Libor prepásol, keď sa mu núkala, a miesto toho si chcel Zunu vziať na tomto svete, čo bola zase z jeho strany ďalšia urážka, pokus o profanáciu posvätného. Teraz sa to pokúsim čitateľovi ukázať.

Po návrate do Prietržín[13] sa Libor prvýkrát po rokoch stretáva so Zunou na ulici. Scéna je opísaná takto, pričom Zuna sa ani nespomína po mene:

„O chvíľu sa ozvali pozhora samopašné hlasy šarvancov. Vynorili sa náhle s huriavkom, ženúc pred sebou akési dievča. Boli diví ani rozdráždení ovčiarski psi. Stále do nej dobiedzali zboku alebo odzadu, ale ona napodiv všetko znášala pokojne, akoby ich nebrala ani na vedomie. Podobala sa bielemu duchu, ktorý nafúkol tú mesačnú noc […] ‚Či ju poznáš?‘ zavolali na mňa […] ‚Cheche, oňuchaj si ju, máš na to právo, veď sa za to neplatí a ona to má rada. Hohó! Len sa nehanbi. Musíš sa naučiť jej spôsoby, bude ti to na osoh. Máš cestu popri mlyne, môžeš sa ohlásiť pri nej každý deň na oldomáš. Rováše nepočíta. […] Príde za tebou aj sama, keď si ju vyárenduješ. […] Len si ju nakloň, budeš mať sýtu pašu po celý rok.‘ […] Mali dobrú zábavu. Nik im ju nerušil. Dievča nepodniklo nič na svoju obranu, akoby sa nevedelo spamätať zo zasnenia.“[14]

Scéna partie mládencov naháňajúcich Zunu naznačuje hneď niekoľko vecí. Nielenže Zuna sa zdá byť jedinou dievkou v obci – novela žiadne iné nespomína, jediná ďalšia ženská postava je stará mlynárka, ktorá je v čase deja novely mŕtva a vystupuje len v spomienkach –, z rečí šuhajov tiež jasne vyplýva, že je radodajkou, čo je neskôr potvrdené aj vo Weinholdovej krčme.

Nasleduje scéna, v ktorej Libor odchádza v noci z krčmy na svojom koňovi, huculovi menom Eguš,[15] a nocou ho – bez toho, aby o tom vedel – sprevádza Zuna. Pri žľabe zostúpi z koňa, aby v snovej scéne zbadal obraz seba samého a Zuny, keď boli ešte deťmi:

„Bolo by to možné, aby sa minulosť zachovala v týchto vlnách a pod mojím dychom teraz ožívala? Veď sa to prieči rozumu! […] [Deti] sedeli na lavici nad stavom bosé. Nôžky im viseli dolu nad vodu a keď nimi občas zacelembali, vo vode sa rozsvietilo, akoby chodil niekto na dne s lampášom, lebo boli bielučké od rosy. Na hlavách mali strieborné korunky zo svetla, polepené rybacími peniažkami. Boli obrátené ku mne chrbtami, nuž do tváričiek som im nevidel. On ju pridržiaval rúčkou okolo pása a vyprával jej najskorej o zlatej rybke, ktorú chudobný rybár chytil raz do deravej siete. Hlas mu strhával prúd vody dolu žľabom.

Oči mi zažiarili a hrdlo zvlažila túžba zavolať ich po mene. No skôr, ako sa môj jazyk stačil zachytiť začiatočných hlások mena Libor a Zuna, zošuchli sa do vody a zmrzli. Darmo som potom obehúval po brehu, odhŕňal kroviny, hľadel na hladinu, detí nebolo.“[16]

Hoci deti zmizli, o chvíľu sa v noci objavila Zuna, pričom úplne prirodzene zapadla „do sledu udalostí tej podivnej noci“:

„‚Videl si ich?‘ pýtala sa pokojne, keď prechádzala vedľa mňa, sprevádzaná slabým vetrom, vôňou pivónie, vlnením svetla ako slabučký dych noci. ‚Prichádzajú sem teraz pred Jánom každý večer,‘ vravela, ‚sedia nad stavom, kým neprejde mesiac celým nebom. Potom prichádza po nich zlatá hus a odnáša ich pod krídlami do skleného zámku, ktorý je tu pod vrchom. Keby si sa spustil puklinou do skaly tamto pod svätým Antonom, kade odteká voda do zemských hlbín, poznal by si ich kráľovstvo.‘“[17]

Nebudem sa zdržiavať tým, že Libora nikdy ani nenapadlo spustiť sa „puklinou do skaly tamto pod svätým Antonom, kade odteká voda do zemských hlbín“ (očividne sa jedná o cestu, ktorou je možné prejsť len mimotelovo), pričom Zuna túto cestu podľa všetkého poznala. Zaujíma nás skôr motív svätojánskej noci. Celý dej Nevesty hôľ sa odohráva v priebehu jedného leta, začína sa niekedy krátko pred svätým Jánom (24. jún), končiť sa môže niekedy v druhej polovici augusta. Kritická časť deja, ktorá je opísaná v prvej časti novely, sa odohráva práve v období okolo Jána. Libor totiž spomína, že keď ešte ako chlapec pred desiatimi rokmi odchádzal z Prietržín, sľúbil Zune, že sa o desať rokov vráti, a „jej sa to nevidelo dlho. Sľúbila, že ma bude čakať a že si za ten čas všetko pripraví, aby sme mohli mať ešte toho roku na Jána svadbu.“[18] Napriek tomu toto prvé stretnutie Libora a Zuny (respektíve prvé, v ktorom nadviažu rozhovor) na neho nerobí dojem: má Zunu za neviestku, na ktorej sa vystriedala polka Prietržín, jeho detský sen bol poškvrnený a nemá tu o čo stáť. Mužne potlačí všetku ľútosť:

„Náhle som urobil rozhodný krok ku koňovi. Deva poslušne ustúpila, a keď videla, že som sa rozhodol odisť, opýtala sa:

‚Vrátiš sa ešte?‘

‚Nie!‘“[19]

Nasleduje scéna, v ktorej sa odhalí, že Tavo nie je až taký primitív, ako sme sa spočiatku mohli domnievať. Zatiaľ čo Weinholdov nárok na Zunu je motivovaný čisto materialisticky a v skutočnosti mu ide iba o veno, Tavo prichádza s príbehom o tom, že Zuna mu bola prisľúbená:

„Treba vedieť, že Tavo nebol iba matrózom. Najprv mal vážny úmysel stať sa počestným mlynárom. Túžba zdokonaliť sa v tomto remesle zahnala ho až do Galície. Iba vojna mu prekazila plány. […] Ako posvätená osoba mal prístup aj do vyššej spoločnosti, a to povznieslo jeho samoľúbosť až na­toľko, že sa naučil pohŕdať pospolitým ľudom. […] Tam, v Galícii, zoznámil sa i so štyrmi ruskými kniežatami, ktorým nedo­prial zaslúženého odpočinku ani po smrti.“[20]

Boli to tieto štyri ruské kniežatá, ktoré v minulosti mlynárka zviedla a ktorým hneď na to podrezala krk. Tavo pomohol mlynárke zbaviť sa tiel, ale chcel za to odmenu:

„[…] pre vás, gazdiná, urobím všetko, ak mi teraz tu pred Bohom zasľúbite to, čo pod srdcom nosíte. Hu, hu, rozčertila sa ani besná suka. Ty odroň, ber sa mi z domu, ruky som si zakrvavila, zakrvavím si aj lakte! Ale potom ma priviedla naspäť. Čo ty, vraj, môžeš vedieť, čo ja nosím pod srdcom? Hu, rečiem, nemôžem nič vedieť, to iba sám Boh zjaví. Ak nosíte chlapca, bude mi rovným bratom, ak dievča, bude mi ženou a tak vy nič nestratíte. Hu, hu, mal som to poriadne premyslené. Ona sa ešte trošku pajedila, ale potom prisľúbila. Bola v koncoch. Hu, a vieš, čo doniesla po roku na svet? […] Zunu![21]

Boli to tieto štyri ruské kniežatá, ktorých duší sa Tavo zmocnil a

„ktorým nedoprial zaslúženého odpočinku ani po smrti. Kedykoľvek prevýšil mieru svojho pažeráka, povyvolával ich zo záhrobia, chvastal sa nimi, povyprával každému korheľovi ich pôvod, počnúc samým bohatierom Čurilom, a potom ich nechal bez milosti pozdochýnať najbiednejšou smrťou len preto, aby mohol nad nimi vykonať pohrebné ohrady podľa predpisov ruskej cirkvi a tak očividne dokázať, že sa aj tomu rozumie.“[22]

Moc týchto štyroch kniežat, ktorými Tavo ostatným bráni v prístupe k Zune, musí Libor zlomiť, aby sa k Zune vôbec dostal. To sa však ukáže ako oveľa ľahšie, než by sme čakali. Práve počas tohto stretnutia s Tavom sa Libor dozvedá, že „Zuna je čistá ako ľalia“, čo v ňom obnovuje nielen jeho túžbu k nej (hoci je veľmi otázne, či je pannou naozaj), ale privádza ho to aj k novej radosti zo života. Po dni strávenom u Tava prichádza v noci takýto snový zážitok – pričom práve v tomto čase je svätojánska noc:

„Stál som na kraji rúbane, ktorá sa vpredu otvárala úzkou zápačou do rozvlnených polí. Okolo kvitla samá biela kukučka. Tvorila celé záhony. Iba uprostred, ako nevesta medzi družicami, dvíhala sa divá ľalia. Bola neobyčajne veľká. Podkladala žiadostivo svoje kalichy mesačnému svetlu. Túto noc roztvárala posledný puk, ktorý niesla na samom vrcholci […] Podobala sa viac žijúcej bytosti ako kvetu. Neprekvapilo ma preto, keď prehovorila ku mne ľudským hlasom. […] Vravela:

‚Dlho som odkladala túto pokonnú chvíľu, ale tejto noci zmäkli mi korene, omamuje ma vôňa divých makov, ktoré tamdolu medzi žitom rozkvitli, preto nemôžem už niesť ďalej tajomstvo posledného kvetu. […] Zavčerom dozrela moja túžba a naplnila mi listy,‘ vravela, ‚[…] zavolala som aj teba, aby som ti vyjavila tajomstvo posledného kvetu, kým nevyhasne popol svätojánskych ohňov po horách.‘

Vtedy zažiaril a roztvoril sa i najvyšší kvet a spomedzi jeho lupeňov vystupovala Zuna. Bola zaodetá iba závojom pavučín, preto sa jej mladé telo na mesačnom svetle ľahko zabronievalo ako púčik pod bieluškými machutinkami okvetia. Na hrotoch pŕs chveli sa jej dve perly rosy. Svojím pohybom rozvinila povetrie. Hladký vietor zbehol z hôľ a rozlial sa po zahmlených tudolu. […] Potom zvíril sa nad Zunou, bozkal ju na úsmev a odkryl jej žiarivý lesk bielych zubov.“[23]

Potom na scénu pricválajú duchovia ruských kniežat, avšak viac než aby boli pre Libora skutočnou výzvou, skôr iba trvajú na dodržaní istých formalít.

„Čo by sme vám nedožičili trochu radosti, cheche. Ale ide o povesť dievčaťa. Hádam chápete naše otcovské starosti, keď sa ponáhľame zavčasu upraviť pomer a zaistiť právny stav. Len nás rozumejte. […] Či ste ešte nepobadali, že všednosť je najbeštiálnejší vrah vznešených citov?[24] […] Veď treba najprv zistiť a na verejnosť vyhlásiť bezúhonnosť, aby sme sa presnejšie vyjadrili, poctivosť, cheche, poctivosť nevesty […] aj pre vás bude vari lepšie, keď sa budete pridŕžať zvyklostí a keď všetko dosiahnete poriadkom: najprv k popovi a potom príde plachta!“[25]

Než aby kniežatá Libora od Zuny odháňali, trvajú na tom, že musia ísť na sobáš. Sú ho okamžite schopní pripraviť: privádzajú kone pre Libora a Zunu, na ktorých sa vznášajú do vzduchu a letia. Ich let pripomína skôr pohanský božský lov, Divokú honbu, Åsgårdsreien či Wilde Jagd:

„Pekný rehot tisícich konských papúľ a divý rev tisícich chlapských hrdiel zlieval sa do jednej ohlušujúcej melódie, prapodivnej svadobnej piesne, ktorá vústila do priestorov širočizným a strhujúcim tokom. […] Šialeným výstupom potratil som rozum, a predsa naša rýchlosť sa ešte každú chvíľu zväčšovala, akoby to už nebol výstup, ale pád, závratný a hrozný.

Nehanebný vietor vyzliekol ma cestou úplne. Bol som ani Adam. V úzkosti hľadal som spôsob, ako zakryť svoju nahotu. Ale keď som zistil, že i Zuna sa hnala vedľa mňa už iba v Evinom rúchu, nerobil som si nijaké starosti. Chachacha. Pred kým sme sa tu mali hanbiť? Keď zostupuje človek do večnosti, vracia sa mu do srdca rajská čistota. To je najväčší dar smrti. Uchýliš sa iba do svojej duše a povieš: Pochválen!“[26]

Následne sa zdá, že sa skutočne začína sobáš, pretože Libor a Zuna zastanú pred postavou neznámeho Praducha. Toto meno – Praduch – sa vyskytuje v celej novele iba raz, hoci jeho kresťanský náprotivok, Boh Stvoriteľ, sa naprieč novelou spomína opakovane.[27] Sen je následne prerušený, ale ak sa Libor dostal až sem, môžeme sa domnievať, že svoj astrálny sobáš so Zunou formálne zavŕšil – nasledujúce udalosti ešte odhalia prečo. Nateraz je pre nás dôležité, že tento svadobný sen sa odohral počas svätojánskej noci, pričom Zuna pred desiatimi rokmi sľúbila, že práve o desať rokov budú mať na Jána svadbu.

Nasledujúci deň strávi Libor radostným pospevovaním po hore: všetko sa mu zdá krásne a všetko mu spôsobuje radosť. Keď toho večera uľahne spať, opäť má víziu Zuny:

„Schádzala ku mne z oblohy v sprievode dvoch jagavých hviezd. Hviezdy boli zelené a ona biela. Hviezdy boli malé a ona bola veľká. Svojím telom zaplnila celú nebeskú klenbu, ale zniesla sa tíško ako vták. Kadiaľ prechádzala, trúsila svetlo. Vyzeralo to tak, akoby niekto niesol pred sebou lampu. Ale ona si priniesla aj vôňu, preto tamhore podobala sa slncu a tudolu višňovému štepu. Vlasy mala spletené a upravené okolo hlavy do hrubého venca, ozdobe­ného kalichmi divej ľalie. Dva jej svietili nad čelom a dva viseli miesto náušníc popri škraniach. Pokým sa vznášala, oči i líca jej žiarili, keď si prisadla ku mne, obelela a schladla ako nevesta, kto­rej spustili riasnatý závoj na tvár a ktorú vykropili svätenou vodou.“[28]

Libor si je matne vedomý toho, že je to celé iba sen:

„Sprvu som nechápal. Mal som slabú vieru, lebo som si povedal: Never, či nebadáš, že má neskutočné telo? Iba zo svetla. Nieto prí­činy jej veriť. Nemá opodstatnenia. Celý jej zjav vystúpil iba z teba, kde sa už dávno vytvoril v rovnakých okolnostiach.[29] Veď si ešte na­poludnie povedal: príde s dnešnou nocou, keď hory zašumia, ozvú sa jej kroky vodou, potom zapraští väzba a roztvorí sa povalina.“[30]

Neskutočnosť celej udalosti, vedomie tejto neskutočnosti a schopnosť udržať si vedomie v tejto neskutočnosti bez toho, aby došlo k prepadu do stavu bežnej bdelosti, to sú príznaky jasnej príležitosti na iniciáciu. Nádejní milenci v tomto svete nestihli dodržať zaumienený termín svadby: Libor sa jednak prišiel neskoro, jednak sa okúňal kvôli Zuninej povesti, ale teraz má možnosť vnútorne naplniť sľub. Oddali sa už včera, dnes je svadobná noc, ktorá celú vec zapečatí.

„Mala teraz veľké vysvietené oči ako jazerá, po ktorých sa rozlieva luna. Pripínala ich na mňa a hľadela preplnenou dušou. Cítil som, ako mi tento pohľad rozširuje žily a rozputnáva telo. Hruď sa mi rozpínala a do ramien mi pribúdalo síl. Mohol som si ju vziať. Bola mi na dosah rúk. Ale ja som nechcel porušiť jej krásu skôr, kým sa nepresvedčím, že mi neprináleží len telom, ale aj srdcom, preto som povedal: Ešte nezničím tejto noci tvoj kvet.[31]

Libor následne podáva aj svoju apológiu toho, prečo akt nezavŕši:

„Láska má takú hodnotu, akú jej my dávame. U zvierat je preto taká všedná, že sa jej zmocňujú iba žiadosťou svojho tela. Ale my ju musíme prijímať aj srdcom, aby nás obsiahla oboch s celým naším životom, s celým naším obapolným svetom i časom. Nič nemôžeme brať zo seba a klásť mimo nej, lebo tým by sa zne­hodnocovala, vyprázdňovala a raz by sme ju našli vyrabovanú a pustú. Bolo by nám v nej chladno a obviňovali by sme sa preto navzájom z hriechu. Ľudia putujú celými desaťročiami za jediným dníkom svojho času, prebehnú sedem krajín za malým kútikom svojho sveta, roky sa prehrabúvajú v popole svojho života, aby našli a roznietili iskierku, na ktorú vo svojom náhlení pozabudli, lebo láska je náročná: chce od človeka všetko, a kto jej nič nedá, nemôže od nej ani nič brať. Pomysli si len, že sme boli dlho od seba odlúčení. Keby sme teraz ten čas preklenuli mostom jedinej noci, stratili by sme hodný kus života. Bola by to štrbina, ktorá by sa nedala ničím zaplátať. Možno by nám spôsobila mnoho nepríjem­ností. Preto bude lepšie, keď sa ešte teraz vrátime a začneme tam, kde sme sa rozlúčili. […]

Počúvala ma a myslím, že ma i rozumela.“[32]

Domnievam sa, že tu prichádzame ku kľúčovému okamihu celej novely, hoci ešte nie sme ani v jej polovici. Toto sú takisto najkrajšie slová, aké Libor povie za celú novelu, dokonca by sme mohli povedať, že tu sa jeho postava správa, akoby nebola sama sebou. Domnievam sa aj, že tu Švantner prerozprával svoj vlastný zážitok. Na jednu stranu Libor chcel zachovať vernosť kresťanským zvykom a vziať si Zunu riadne v kostole; na druhú chcel odďaľovať svoje naplnenie, aby odďaľovaním zvýšil jeho silu a hodnotu; nakoniec na tretiu stranu sa Libor dopustil toho prečinu, že chcel premeniť kráľovnú zo Sáby na svoju manželku. Samotná štruktúra príbehu, jeho gradácia po tento okamih a jeho následný postupný a potupný rozpad nás nabádajú k tvrdeniu, že Libor sa mal Zuny zmocniťzavŕšiť ich vzťah a toto stretnutie. Skutočnosť, že Zuna zosobňuje súčasne oba archetypy, Pannu aj Neviestku, sa odráža v tom, že azda iba v snovom svete bola čistá a iba tu sa mu ponúkala, hoci iba raz, pri jednej príležitosti, ktorú Libor premárnil. Zuna ako zosobnená Šakti, moc, ktorá je celkom nahá (neviazaná žiadnou formou), zostúpila z oblohy k Liborovi, sprístupnila sa mu a on ju odmietol – neschopil sa jedinej príležitosti, ktorú mal, a miesto duchovného naplnenia mu ostal krásny, panenský zážitok, ktorý iste má svoju estetickú hodnotu a svojím idealizovaním nenaplneného chcenia nás môže dojímať, ale každopádne toto chcenie malo byť naplnené a celý dojímavý príbeh nie je ničím iným než záznamom neúspešnej iniciácie. Jasne to vyplýva aj z ezoterického výkladu textu:

„Počúvala ma a myslím, že ma i rozumela“ – „myslím“: neistota, narušenie intersubjektivity medzi Zunou a Liborom, ktorá sa do tej chvíle zdala byť úplná; „rozumela“: rozum je subabyssálnou, či alternatívne abyssálnou kategóriou – v slovenčine je možné použiť aj iné slovo, „chápala“, ktoré je binické a supraabyssálne – „rozumieť“ v tomto kontexte znamená profanáciu. Ak Libor „rozumel“, tak už bol mimo. Ďalej čítame, že „vonku zatiaľ vyšiel mesiac a noc stuhla“.[33] Stuhnutie je ďalším procesom naznačujúcim profanáciu a zlyhanie: vypovedá o vzniku bariér, ktoré sú spôsobené zlyhaním v iniciácii a ktoré adepta oddeľujú od vyššieho sveta, vo vzťahu ku ktorému sa prejavil ako prislabý, respektíve nepochopil požiadavky tohto vyššieho sveta.[34] Nakoniec aj z toho, ako sen pokračuje, je jasné, že medzi Liborom a Zunou vznikla akási bariéra:

„Vtedy som ju už nevidel, ale počul som jej srdce.

Vravelo:

‚Si tam?‘

‚Som na tejto strane,‘ odpovedalo moje srdce.

[Zuna, respektíve Zunino srdce:] ‚Lebo ťa nerozoznávam, si tak ďaleko odo mňa, že sa mi zdá, ako by sme boli vzdialení celé storočie.‘

‚To je klam. Sme celkom blízko pri sebe a stena nám nerobí prekážku. Môžeme prechádzať ňou bez námahy.‘ [Libor sa tu snaží seba samého aj Zunu presvedčiť o tom, že odmietnutím naplnenia koná správne, ale je jasné, že logika a cieľ sna sú už narušené.]

‚Nezdá sa mi. Stáli sme na rovnej ceste a teraz sa tá cesta medzi nami prelomila, letíme dolu každý po inej strane a vzďaľujeme sa.‘

‚Áno, cesta sa zlomila, ale my padáme k sebe.‘ [Libor si stále nechce priznať svoje zlyhanie.]

‚Rozplývaš sa mi pred očami do hmly.‘

‚Nasledujem ťa.‘

‚Klop, klop!‘

‚Klop!‘“[35]

Keď Libor na druhý deň spomína na sen, jeho spomienky nás iba utvrdzujú o vzniku bariéry, hoci sám Libor odmieta pochopiť predel, ktorý medzi ním a Zunou vznikol:

„Tuto cez prostriedok bol pás mesačného svetla, ktorý nás predeľoval, ale ja som mohol načiahnuť ruku, lebo tá priehrada nebola z nejakej pevnej hmoty, svetlo sa podávalo, prekrojilo i ruku, no bezbolestne, a bol som za stenou na tej druhej strane, kde bola ona. Držali sme sa za ruky.“[36]

Na počiatku sna však žiadna stena nebola, vznikla až keď odmietol pristúpiť k naplneniu ich túžby.

Už tu je rozhodnuté o tom, že Libor Zunu nedostane, hoci ešte nejaký čas si toho Libor ani čitateľ nie sú vedomí. Libor sa až do horkého konca snaží Zunu získať, až kým sa Zuna celkom nevytratí z tohto sveta.

Libor sa so Zunou najskôr stretáva v reálnom svete s trávia spolu čas v lesoch, kde ho Zuna zoznamuje so zvieratami. Kým Zuny sa zvieratá neboja, pred Liborom ustupujú, čo Zuna pripisuje tomu, že má „zlý dych“.[37] Vzťah s jedným zvieraťom Zuna zatají, konkrétne s vlkom, pričom Libor ich sleduje, ako sa hrajú. Vôbec celá druhá polovica príbehu, kedy Libor už otvorene túži po Zune, z jeho strany pripomína už iba voyeurizmus. Krátko nato zaznie posledný rozhovor medzi Zunou a Liborom, v ktorom si od neho nevrlo vyžiada nájdený kepeň (dlhý zimný kabát bez rukávov), ktorý zrejme zanesie svojmu ďalšiemu milencovi, tulákovi z hôr. Libor mal úmysel si Zunu vziať, ale keď sa ho Weinhold na rovinu spýta, či chce Zunu za manželku, sprosto zaklame a označí svoj vzťah s ňou za „pletku“.[38] Dedinou sa šíri chýri o tom, ako Libor a Zuna sú milenci, hoci nikdy spolu skutočne nespali. Libor vlka zastrelí, čím privedie na dedinu nešťastie. Nepriamo to tiež povedie k smrti jeho koňa. Vo zvláštnej scéne, kedy sa v krčme oslavujú Tavove zásnuby so Zunou, je Zuna absolútne pasívnou postavou, nepovie ani jedno slovo. Nielen Zuna sa stáva čoraz zverskejšou (a zároveň odtrhnutejšou od smrteľného sveta), ale aj Libor je čoraz citovo tupší. Nad svojím nenaplnením už nepeje také ódy, aké pel, keď odôvodňoval odklad svojho naplnenia so Zunou. Práve vďaka svojej citovej otupenosti si však v druhej polovici príbehu zachováva tvár chlapa. Jeho túžbu po Zune poznávame len cez jeho skutky, nie cez žalospevy či zúfanie. Inými slovami, druhá a tretia časť knihy sú už len naťahovaním, snahou o udržanie toho, čo už je stratené. Libor teoreticky mal možnosť odísť predtým, než sa dokonale znemožnil, a čím viac svoju túžbu naťahuje, tým viac sa znemožňuje. Paradox – ktorý je však celkom v súlade s „ekonómiou túžby“ – je, že čím viac Libor Zunu chce, tým viac sa od neho odvracia. Jediný okamih, kedy sa sila ich túžby stretávala a vrcholila, bol premárnený.

Nakoniec sa však ani Tavo, ani neznámy tulák neosvedčia ako Zuniny nastávajúci, ten posledný pri tom doslova príde o krk. Všetci boli „prislabí na jej ľúbosť“, nikto z nich nebol absolútnym Mužom hodným absolútnej Ženy.

Stratený zlatý vek

Jana Kuzmíková vo svojom doslove k výberu zo Švantnerovho diela z roku 2001[39] vidí Zunu ako stelesnenie strateného „zlatého veku“, ktorým sú bežní ľudia ako Libor fascinovaní, ale ktorý sa odhaľuje ako strašný a neľudský, keď sa k nemu priblížia. Sú naňho „prislabí“. Kuzmíková píše:

„Zuna je tiež víla. V slovanskej mytológii boli víly človeku naklonené v dávnych dobách, keď ešte konal dobro. Ale keď pastieri zabudli na piesne, zvrhli sa a začali sa prenasledovať, víly utiekli. Môžu sa zjaviť až vtedy, keď sa človek navráti k pôvodnému stavu. […] [Ďalej opisuje jednu z úvodných scén románu, kde Libor zachytáva svoj ošiaľ z pálenky, nabádajúci ho k dionýzskej radosti z násilia a krvavých krčmových bitiek.] Surrealistické tvarovanie uvedenej scény (uvoľnenie vnútorného napätia a pudových síl alkoholom) je z hľadiska hĺbkovej psychológie podmienené práve Zuninou podobou víly, zakotvenou kdesi v nevedomí rozprávača.“[40]

„Zlatý vek“ je iba časovým symbolom toho, čo by sme v symbolizme rovín bytia či vedomia nazvali (v tomto kontexte) „rovinou archetypov“. Zlatý vek teda je možné dosiahnuť. Keďže je vekom, respektíve rovinou neduality, je jasné, že tam musí splývať to, čo ľudia vnímajú ako protiklady, napríklad vznešenosť a zverskosť. Keďže sa Libor neinicioval, mal možnosť sledovať Zunin odchod z tohto sveta „zobďaleč“, jej postupné vzďaľovanie sa svetu a ľudskosti. Zuna transcendovala tým, že sa vzdala svojej ľudskosti.[41] Keby sa Libor bol inicioval, odišiel by možno z príbehu spolu so Zunou, zmizol by (dematerializoval/demanifestoval by sa) spolu s ňou. Nemusí to znamenať podľahnutie ženskému princípu: mohli sa demanifestovať integrovaným spôsobom. To, aby ostali obaja prejavení v tomto svete po svojej plnej iniciácii, by vyžadovalo, aby Libor túto iniciáciu podstúpil spôsobom kompatibilným so Zuniným archetypom, čo, myslím si, dej a situovanie Nevesty hôľ skryte umožňovalo. Najbližšie k tomu má azda predstava Libora stanuvšieho sa černokňažníkom a zároveň zbojníkom, čo od slovenskej nátury nemá ďaleko.[42] Ako však ale vieme,

„Libor sa vzdáva vízie rajskej budúcnosti a precitá zo sveta snov a mýtov do normálnej skutočnosti. Uvedomí si, že neobmedzenú voľnosť a prírodnosť zlatého veku už nemožno navrátiť, pretože u súčasného človeka vedú skôr k nekontrolovateľnej živelnosti pudov a záhube nevinných ako k spravodlivému mieru medzi všetkými tvormi.“[43]

Posledná vec, na ktorú chcem upriamiť pozornosť, je skutočnosť, že podľa číslovania kapitol chýba aj v pôvodnom vydaní knihy (1946), aj vo vydaní z roku 1973 predposledná kapitola, či aby som bol presný, v tretej časti knihy po štvrtej kapitole nasleduje posledná, ktorá je očíslovaná ako šiesta (ktorá je popravde veľmi krátkym epilógom). Piata kapitola v tretej časti knihy chýba.[44] Vzhľadom na plynulosť deja sa nezdá, že by niečo vypadlo, a z racionálneho hľadiska sa musí jednať o opakovanú chybu v číslovaní kapitol. Avšak z toho iracionálneho: žeby pred nami Švantner niečo utajil? Bola jedna kapitola úmyselne vynechaná? Jej absencia otvára dvere rôznym predstavám.

* * *

Zuna zostupuje z oblohy; jedna z ilustrácií nového vydania Nevesty hôľ

Dodatok: Kedy presne sa odohráva dej Nevesty hôľ?

Z niektorých indícií je možné vyvodiť, kedy presne sa dej Nevesty hôľ môže odohrávať. Na s. 88 jej nového vydania z roku 2021 sa začína opis scény, ktorú môžeme nazvať „noc ľalie“. Tesne predtým sa na tej istej strane dozvedáme, že nejaké „svetlo […] plávalo nad hlbinami noci do oblohy […] nadobúdalo určitejšieho tvaru: zaokrúhľovalo sa […] Híí, mesiac!“ (kurzíva moja). Z toho vyplýva, že počas „noci ľalie“[45] musel byť spln, alebo aspoň čas veľmi blízky splnu. Na s. 89, bezprostredne predtým, ako z ľalie vystúpi Zuna, táto ľalia hovorí Liborovi: „[…] zavolala som aj teba, aby som ti vyjavila tajomstvo posledného kvetu, kým nevyhasne popol svätojánskych ohňov po horách.“ Z toho vyplýva, že v tú noc museli byť zapálené svätojánske ohne, t. j. musí sa jednať o noc z 23. na 24. jún. Takže to máme: Nevesta hôľ sa odohráva niekedy koncom obdobia prvej republiky, konkrétne v roku, kedy v období okolo 23. júna bol spln.

Dokonalým kandidátom je rok 1937, kedy v noci z 23. na 24. júna skutočne bol spln (astronomický vrchol dokonca presne o polnoci miestneho času!).

Potvrdzuje to aj domnelý Zunin vek. Vieme, že bola plodom radovánok „štyroch ruských kniežat“ s mlynárkou, k čomu došlo niekedy počas prvej svetovej vojny kdesi v Galícii, t. j. Haliči (dnes územie juhovýchodného Poľska a severozápadnej Ukrajiny). Spomína sa mesto Lipnik, a jedno také sa skutočne nachádza neďaleko Katovíc, ale k nemu sa východný front nikdy nedostal. Značná časť Haliče však bola obsadená ruskými vojskami v období od septembra 1914 do júna 1915. Zuna sa teda mohla narodiť niekedy v období od asi mája 1915 do marca 1916: v čase deja novely by mala 21–22 rokov. (Ak chceme Libora považovať za Švantnerovo alter ego – narodil sa v januári 1912 –, tak ten mal zasa 25 rokov.)

Jedinou teoretickou alternatívou z astronomického hľadiska je rok 1945, ale ten sa z mnohých dôvod zdá menej pravdepodobný: 1) spln bol až 25. júna; 2) Zuna by bola príliš stará; 3) text románu nijako nespomína druhú svetovú vojnu ani SNP. Švantner na Neveste hôľ pracoval už od roku 1942 alebo 1943 a zdá sa, že ju chcel zasadiť do nedávnej predvojnovej minulosti.

Je teda možné, že Švantner v Neveste hôľ opisuje svoju skutočnú vnútornú udalosť, ku ktorej došlo v období okolo sv. Jána v roku 1937.[46]


[1] Jedná sa o klasické dielo z roku 1499, jedno z prvých, ktoré vyšlo kníhtlačou. Názor o tomto diele ako zaznamenávajúcom neúspešnú iniciáciu predkladá ako prekladateľ Jindřich Veselý, tak aj okultista Josef Veselý (ako mi ten druhý napísal v liste z 18. októbra 2019). Viď nedávny český preklad: Francesco Colonna, Hypnerotomachia Poliphili aneb Poliphilův boj o lásku ve snu, Trigon, Praha 2019.

[2] V tomto smere je relevantné dielo Juliusa Evolu Metafyzika sexu, Volvox Globator, Praha 2009.

[3] Ďalšou analýzou textu som dospel k tomu, že sa zrejme odohráva v roku 1937. Viď dodatok na konci tejto eseje.

[4] Podľa svojho opisu by mal byť vyšší než Gerlach: „odtiaľto na dolinu je vraj tisíc päťsto metrov, hore ku hrebeňu je ešte tisíc“, viď I. časť, 3. kapitola, s. 46–47 vydania z roku 2021. Zároveň sa ale uvádza, že neďaleko je rieka Hron (III, 4, s. 227), pričom Hron ale tečie južne od Nízkych Tatier (Švantnerovo dielo sa skutočne obvykle vykladá ako opisujúce horehronskú prírodu). Vo všeobecnosti môžeme teda povedať, že Prietržiny sú situované niekde „v slovenskom astráli“.

[5] František Švantner, Nevesta hôľ, Sol Noctis, Zvolen 2021, I. časť, 2. kapitola (s. 25).

[6] Pokračuje: „Uch, nie, to je málo, aj na tú sa dostane prášok, keď dlhšie kvitne, ale ona [Zuna] je ako ľaliový púčik, tak, ako púčik, čo sotva vykukúva spod zeleného a ochlpeného okvetia.“ Švantner, Nevesta hôľ, I, 4 (s. 67).

[7] Tamže, III, 4, (s. 246), parafráza.

[8] Tamže, III, 4, (s. 250).

[9] Tamže.

[10] Tamže, III, 5, (s. 253).

[11] Pannou a Neviestkou som sa už zaoberal v minulosti. Oba sú archetypmi krásy, jeden jeruzalemský a jeden babylonský, jeden zodpovedajúci kresťanskej Matke Božej a druhý Šarlátovej neviestke Babalon. Vo všeobecnosti sa prvý archetyp prikláňa k eskapizmu, idealizácii nedosiahnuteľného (prípadne iba nedosiahnutého alebo strateného), pozemskému nenaplneniu sprevádzanému platonickým primknutím sa k nerealizovateľnému ideálu; druhý archetyp sa vyznačuje príklonom k vulgárnemu „tu a teraz“, k ustavičnému napĺňaniu malých želaní a potom utiekaniu od toho, čo tieto želania naplnilo skôr, než sa to opotrebuje alebo to prestane poskytovať pôvodný emočný či senzuálny stimul. Oba archetypy sú vo svojich krajnostiach pre pozemský život zhubné, prvý pretože nič reálne neuskutočňuje (všetko necháva neprejavené, nemanifestované), druhý pretože vo svojej nestálosti okamžite opúšťa to, čo uskutočnil. Z hľadiska „ekonómie túžby“, respektíve „ekonómie lásky“ sa Panna rovná umelej inflácii – navyšovaniu hodnoty prostredníctvom zneprístupňovania (čo je aj klasická funkcia ženskej sexuálnej hanblivosti) –, dokonca aj krajnosti v podobe úplného zneprístupnenia; Neviestka sa zas rovná úplnej devalvácii, a to tým, že sa sprístupňuje všetkým a všetkému (avšak aj ona je prístupná len krátky čas, čo zas pri inom prežívaní a axiologickom rebríčku vyvoláva veľmi podobný dojem ako Pannino zneprístupnenie). Oba krajné prístupy sú sväté, prvý zodpovedá posvätnej panenskosti, druhý posvätnej prostitúcii; prvý prístup je trvalejší, lebo panenstvo je možné uchovávať si celý život – aj do okamihu, kedy pozemská krása pominie a Panna si svojou nedotknutosťou uchováva nepozemskú krásu –, ale prostituovať sa je možné len istý čas, nanajvýš pár rokov, a potom sa Neviestka musí stať buďto Matkou, alebo sa prepadne do klifotu (zaiste je možné platiť si aj za parafilický sex so starenami, ale prostituujúca starena už nie je archetypom krásy a nič ani symbolicky krásne na nej nie je, pretože všetko už rozdala, a práve v tomto spočíva ten klifot, o ktorom hovorím). V širšom zmysle označujú Panna a Neviestka dva módy prežívania, ktoré nie sú až tak ostro vyhranené a môžu sa miešať – mód idealizácie nedosiahnutého a profanovania dosiahnutého. Rozumná súhra týchto archetypov či módov je podmienkou života vo svete fenoménov, pretože nemožno sa všetkého vzdať, lebo život by vyhladoval a vyhynul, a nemožno ani všetko naplniť, lebo v reálnom prípade by prišla posadnutosť túžbami a v ideálnom úplná devalvácia všetkého dosiahnutého a uskutočneného. (Skvelým príkladom dynamiky „ekonómie túžby“ a zneprístupňovania je báseň Paradoxon od Emila Boleslava Lukáča. Úžasným príkladom idealizácie nedosiahnutého je posledná sloha Sládkovičej Maríny.) Kresťanstvo sa vyznačuje príklonom k Panne a theléma príklonom k Neviestke a zdá sa, že západná civilizácia je posledné desaťročia, ba storočia na kultúrnej trajektórii od príklonu k Panne k príklonu k Neviestke. Krajný príklon k Neviestke však vedie k absolútnej deteritorializácii a zahladeniu všetkých rozdielov, a teda aj k devalvácii všetkého prejaveného, k znezmyselneniu vonkajšieho sveta. V záujme zachovania zmysluplnosti prejavu je teda oprávnené stanovovať hranice, klásť láske prekážky, oddeľovať od seba milujúcich, pretože slzy nenaplnených zvyšujú hodnotu naplnenia tých, ktorí naplnenie dosiahnu – vskutku tieto prekážky, z ktorých plynie hodnota uskutočneného, sú nevyhnutné k tomu, aby dávali nášmu ľudskému údelu zmysel.

(Za dlhé mesiace od napísania tejto poznámky sa autorov názor v istých detailoch o čosi posunul: čitateľ si však bude musieť počkať na vydanie jeho monografie o Panne a Neviestke.)

[12] Pavol Odaloš píše, že Zunino meno „je determinované slovesom ‚zunieť‘ s významom ‚jasne znieť‘, ‚zvučať‘, ‚zaznievať‘“ („Poznámky k Švantnerovým vlastným menám“, text online: pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Kesselova2/subor/odalos.pdf). Meno „Zuna“ je teda veľmi podobné menu gréckej lesnej nymfy Échó, ktorej meno označuje ozvenu. Odaloš nachádza spojenie Zuny so živlami zeme, vody aj vzduchu, iba ohňa nie.

[13] Žiadna obec menom Prietržiny na Slovensku neexistuje, pritom jej názov je dokonale „slovenský“. Je ľahké si ich predstaviť ako podobné Švantnerovej rodnej Bystrej v okrese Brezno, ktorá sa nachádza pod Ďumbierom. V prípade, že je čitateľ otvorený možnosti zásahu „niečoho vyššieho“ do autorovej inšpirácie, by som chcel poukázať na samotný názov obce, Prietržiny, ktoré majú rovnaký etymologický koreň ako trhať, trhlina, a teda jasne poukazujú na možnosť diskontinuity rovín či brány medzi svetmi.

[14] Švantner, Nevesta hôľ, I, 1 (s. 21–22).

[15] Existuje zaužívaný názor, že Eguš zosobňuje Liborovo vedomé freudovské ego. Viď napr. Jana Kuzmíková, „K problematike vedomia v tvorbe Františka Švantnera“, in František Švantner: Život a dielo, zborník k 100. výročiu narodenia, ed. Jana Kuzmíková, Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2012, s. 30. Švantner bol oboznámený s prácou Freuda, Schopenhauera, Nietzscheho, Bergsona, Pascala a ďalších filozofov. Egušova smrť sa teda vykladá ako smrť ega a úplné oddanie sa živelným pudom.

[16] Tamže, I, 2 (s. 35–36). Práve toto je jediné miesto v celej novele, v ktorom zaznie meno rozprávača a hlavnej postavy príbehu.

[17] Tamže, I, 2 (s. 37).

[18] Tamže, I, 4 (s. 70), kurzíva Jahič.

[19] Tamže, I, 2 (s. 41).

[20] Tamže, I, 4 (s. 72).

[21] Tamže, I, 4 (s. 75–76).

[22] Tamže, I, 4 (s. 72–73).

[23] Tamže, I, 5 (s. 88–89).

[24] Táto fráza má veľký význam pre dynamikou archetypov Panny a Neviestky.

[25] Tamže, I, 5 (s. 91–92), kurzíva Jahič.

[26] Tamže, I, 5 (s. 92–95).

[27] Porovnanie vydaní z rokov 1946 a 1973 odhaľuje, že väčšina narážok na Stvoriteľa a kresťanskú vieru bola z neskoršieho vydania vynechaná, kvôli čomu celé dielo vyznieva azda omnoho „pohanskejšie“, než Švantner zamýšľal. Vydanie z roku 2021 reprodukuje pôvodné vydanie.

[28] Tamže, I, 6 (s. 101–102).

[29] Je veľmi zaujímavé, že Švantner pracuje s psychologickým odôvodnením mystických skúseností, kde nadprirodzené bytosti „vystupujú“ z rozprávača príbehu. V tretej časti zase Libor stretáva ducha, ktorého opisuje slovami (a duch mu správnosť týchto slov potvrdzuje): „si duchom tohto kraja a vychádzaš priam zo zeme ako pary a do nej sa zas časom vraciaš ako vlaha“, a duch sa ho súčasne pýta: „Prečo ma vytváraš zo seba?“ (III, 2, s. 214, 212).

[30] Tamže, I, 6 (s. 102).

[31] Tamže, I, 6 (s. 106), kurzíva Jahič.

[32] Tamže, I, 6 (s. 106–107), kurzíva Jahič.

[33] Tamže, I, 6 (s. 108), kurzíva Jahič.

[34] Tieto bariéry vznikajú niekedy doslova zo strachu adepta pred vyšším svetom: vznikajú, aby ho chránili pred tým, čo nemôže psychicky uniesť. Iniciácia na druhý pokus po neúspešnej iniciácii teoreticky je možná, musí však dôjsť k prelomeniu týchto bariér, ktoré majú povahu blízku osobným komplexom. Inými slovami, to, čo bolo pôvodne ľahko prístupné, je teraz zastreté a je najskôr nutné zničiť bariéru a prekonať bytostný strach, čo môže byť krajne náročné. Hoci Liborovo nenaplnenie vzťahu so Zunou v tejto fáze príbehu ešte nemožno považovať za zapríčinené strachom, neskôr (III, 4) sa Zuna skutočne stane strašnou.

[35] Tamže, I, 6 (s. 108), kurzíva Jahič. Koniec dialógu je veľmi ambivalentný, ale vyplýva mi z neho, že Zuna mizla niekam úplne inde, ako si Libor predstavoval.

[36] Tamže, I, 7 (s. 110), kurzíva Jahič.

[37] Tamže, II, 1 (s. 130).

[38] Tamže, II, 2 (s. 145).

[39] Jana Kuzmíková, „Spisovateľ prírody a mýtu“, in František Švantner, Nevesta hôľ a iné prózy, Perfekt, Bratislava 2001, s. 185–192.

[40] Tamže, s. 187.

[41] Samozrejme nevravím, že by neboli možné iné formy transcendencie, ktoré by viedli na iné miesta v „iných svetoch“, ale nakoniec by dospeli k tomu istému cieľu.

[42] Švantner sa koncom svojho života pohrával s myšlienkou na pokračovanie Nevesty hôľ; vraj existovala aj osnova deja.

[43] Tamže, s. 188. Viď aj môj predchádzajúci článok o zlatom veku v tejto zbierke esejí.

[44] Vo vydaní z roku 2021 je táto posledná šiesta kapitola v tretej časti očíslovaná správne ako piata.

[45] Zaujímavým postrehom je, že ľalia sa symbolicky spája ako s Pannou Máriou, tak aj s prostitúciou, napr. vo Francúzsku sa v minulosti prostitútkam vypaľoval na rameno znak ľalie (Francúzsko je pritom signované znamením Panny a symbol ľalie bol tradičným motívom v znaku Francúzskeho kráľovstva). Viď Marek J. Vavřinec, „O lilii“, in Eosphoros I/110 (I), s. 47–49.

[46] Tesne pred uzávierkou nám bola daná do pozornosti istá skutočnosť s tým, že by mohla nabúrať naše tu predložené datovanie. Na s. 124 (na konci I, 7) čítame, že v čase deja Nevesty hôľ „sa bojuje v Poľsku“. Náš záver však je, že tento údaj musíme odbiť ako Liborov omyl. Vojna v roku 1939 sa začala až v septembri. Teoreticky by do úvahy mohol prichádzať rok 1932, kedy v juhovýchodnom Poľsku vypuklo menšie povstanie, trvajúce od júna do júla toho roku. Samotné boje však vypukli až na Jána, teda v čase, keď Libor bol v horách. Výrok o bojoch v Poľsku vyslovil 25. júna, pričom medzitým nebol dole medzi ľuďmi: inými slovami, nemal sa o tejto udalosti odkiaľ dozvedieť. Najbližší spln k Jánu v roku 1932 bol 18. júna, takže na Jána by už mesiac nebol okrúhly. Nakoniec pripomeňme, že Zuna by toho roku bola asi príliš mladá na to, aby ju bolo možné označiť za „hotovú ženu“ (II, 1, s. 140).